po pismenku

Moja žena chcela byť vždy veterinárkou. Verím jej. Stále keď chcem pozerať vojenské dokumenty prepne na Animal planet. Stále pozeráme dokumenty o zvieratách. O žralokoch a tak. O akýchkoľvek zvieratách. Moja žena nosila domov ako dieťa túlavé mačky a raz s ňou vraj domov prišla kólia. Prežila svoj príbeh o Lassie. Kólia ju odprevádzala do školy a potom ju pred školou čakala. Moja žena chcela byť veterinárka a chcela ísť do Afriky. Ja si z detstva pamätám len také tie safarioidné dokumenty o zvieratách. Angličania v safari oblekoch lietajú na helikoptérach a strieľajú do tých zvierat injekcie. Potom pri nich stoja a mudrujú. Mne sa to veľmi nepáčilo. Teraz sú iné dokumenty. Safari obleky občas ostali ale už sa veľmi nestrieľa. Kamery majú lepšie zoomy a všetko to vyzerá voľajako naozaj. Naozaj ako v prírode. Ak chcete vidieť zviera zblízka nemusíte ho hneď trafiť injekciou. Tak moja žena chcela byť veterinárka. Ja nie. Ja neviem, čo som chcel byť. Ale Daktari som tiež pozeral.

Skoro vždy chodíme do ZOO. V každom meste. Naša košická je v krásnom prostredí ale až taká očarujúca zblízka už nie je. Zvieratá sú za mrežami. Obrazne aj doslova. Moja žena mala srdcový vzťah k varšavskej. Boli sme aj tam a bolo fajn. Ale zase nie až tak strašne aby sme sa na druhý deň vrátili. Išli sme niekde na kávu. Teraz sme sa tešili na pražskú. Do tej sme sa vrátili. Nie hneď na druhý deň ale na ďalší celý deň. Tej ZOO sme dali prednosť pred Karlštejnom. Moja dcéra bola nadšená. Moja žena bola unesená. A aj mne sa tam páčilo. To je veľké uznanie. Mne sa všetko nepáči. Ale tá ZOO. Asi to nehovorím dosť jasne. Bol som unesenonadšenoupáčený.

Máme nový fotoaparát. Fotíme všetko a veľa. Baterka nám skoro nikdy nevydrží. V pražskej ZOO nám nevydržala ani raz. Ani do posledného zvieraťa. Vyšťavili sme ju. Podľahli sme safari. Boli sme ako Daktari v tom horšom prípade alebo ako Diana Fosseyová v tom lepšom. Boli sme ako pri gorilách v hmle. Je to nádherná ZOO. Prišli sme vždy dopoludnia a odchádzali sme až keď ju zatvárali. Prvý deň mi neostali fotky na žirafy a surikaty. Boli pri sebe. A druhý deň som už šetril totálne a aj tak mi na lemura ostali len posledné zábery a pritom lemur pohrýzol moju dcéru. Len tak trošičku. V podstate ju chňapol. Nič vážne. Nikde sme nepchali prsty. To píšem aj pre tých, ktorí niekde občas pchajú prsty. Máme kamarátku ( ahoj Ibike ), ktorá o tom vie svoje. Pozdravujeme dcéru a veríme, že prsty po košickej fretke sú už v poriadku. V pražskej ZOO prsty k lemurom pchať netreba. K lemurom sa treba vopchať celý.  Lemurov totiž nájdete tak, že k nim vojdete. Sú tam dvere okolo ktorých nie je plot. Cez dvere vojdete dnu. Sedíte na lavičke a do očí vám pozerá lemur.  Vyskúšate akú má srsť. Hebkú. A vtedy vás chňapne. Tak trochu. Ale neodfotíte to, lebo foťák vám napíše battery off. Total off. Uff.

Pri iných príležitostiach ešte baterky fungovali. Pavilón goríl. To bolo fakt skvelé. Milión turistov. No trochu menej ale fakt len trochu. Starý gorilčiak bol vonku. Medzi vami nič. Len vzduch. Jasné že je tam vodná priekopa a asi ten elektrický ohradník ale ilúzia je dokonalá. Dokonalé ilúzia je aj dnu. V pavilóne. Moja žena tam s dcérov presedela hodinu. Prvý deň hodinu a druhý deň tiež hodinu. Gorilia teta sa jej pozerala do očí. A moja žena tiež. Uhla gorila. A moja žena sa rozcitlivela. Skoro sa tam rozplakala. Ja jej rozumiem, chcela byť veterinárkou. Je učiteľkou ale gorily má rada. V televízii na Animal planet a aj v pražskej ZOO.

Ja mám rád zimu a teda zimné zvieratá. Milujem tučniaky. Keď bola moja dcéra maličká hrali sme sa na tučniakov. Vždy po sprchovaní som si jej nôžky položil na svoje nohy a tak sme cupitali. Z kúpeľne do postele. Ako tučniaky. Aj sme si spievali. Dnes by mi už asi polámala nohy. Preháňam. Ale nechodíme už tučniacky. Tučniaky v pražskej ZOO chodia ako tučniaky. Nie ako v ZOO ale ako naozaj. A vydry! Tam boli aj takí návštevníci ako Ibojkovci. Pchali im tam prsty. Lebo od nich vás delilo len nízke sklo a nič. Boli úžasné ale prsty som tam nepchal. Mimochodom, teraz keď si tak spomínam, aj k tým surikatom pchali voľajakí Francúzi prsty. Postavili sa ale nechňapli. K ľadovému medveďovi nepchal nikto nič. Tam bolo veľké sklo. Ale medveď bol úplne biely – snehobiely, nie žltý aké je v každej inej ZOO. Tie zvieratá boli super a super boli aj tí ľudia okolo. ZOOzamestnanci.

Ja nie som úplným nadšencom ZOO záhrad. Jasne, že mám také tie pocity, či práve takto je im dobre. Tu som taký pocit nemal ani raz. Dokonca ani pri tých gorilách či orangutanoch. O lemuroch vôbec nehovorím. V ich prípade to bolo úplne jasné. V tej pražskej ZOO bolo dobre. Bol to najväčší pražský objav. Myslím, že keď tam niekedy prídeme bez dcéry zase pôjdeme do ZOO. Až do záverečnej a ešte raz. Moja žena chcela byť veterinárka. Ja neviem čím som chcel byť ale tu sa mi veľmi páčilo. A mám rád psov a do tejto ZOO psov púšťajú. 

Aha. Aby som nezabudol. V Prahe sme si nekúpili vlastne žiadne suveníry až na tieto: moja dcéra má odznak s tučniakom. Moja dcéra mi kúpila odznak s červenou pandou. Žena nemá odznak – ona má zážitok. A kamarátkinej dcére, ktorá nám požičala žižkovský byt na tých skvelých sedem dní sme kúpili ZOO víno, čo sa volá: Pořiďte si opičku z pražské ZOO. Tak nech to neberie doslova. Len tak obrazne. Tak a to je z Prahy asi všetko. Ak si na niečo spomeniem tak ešte pocestujem. Že by som chcel byť cestovateľom? Myslím, že nie. Ja si fakt nespomeniem. Mojej žene závidím. Tá to má jasné. Vie, čím sa nestala. Vie, prečo je nešťastná.   

Aha. Dcéra chce byť momentálne módnou návrhárkou a oblečenie zriadencov sa jej veľmi páčilo. Že zriadencov ! To vyzerá, ako keby sme boli v blázinci. Nikto sa nezbláznil. Boli sme v Prahe a bolo na zbláznenie dobre. A s nami boli aj vegetariáni , košičania , abstinenti a rodičia.