po pismenku

Stáli sme pred bankou. V dlhočiznom rade. Na dlhočizné rady sme boli zvyknutí. V dlhých radoch sme stáli na všetko. Aj na kokosovú múčku a smrek čo opadával, kým sme ho doniesli na balkón, aj na mandarínky a na kapra a na maďarské salonky. V radoch sa stálo vždy a na všetko. Ale v takom rade ako som stál pred tou bankou som ešte nestál. Nemyslím na dĺžku ale na to čo sa tam predávalo. Rakúske šilingy.

Bolo pár dní po novembri. Pred Vianocami 1989. V každom prípade bola zima. Stáli sme v hrubých vetrovkách a na nohách sme mali snehúle. Ten rad sa pomaličky posúval. Šilingy. Kurz ( ak sa nemýlim ) jedna ku trom. Za tri koruny jeden šiling. A obmedzený počet. Na druhý deň sme išli do Viedne. Bol to normálny pracovný deň.

Moja žena bola učiteľka a na ten jeden deň si zobrala voľno. Ja som ešte študoval ale už nebolo čo. Z posledného semestra mi ostal jediný predmet. Korčuľovanie. Všetky ostaté boli zrušené. Socialistická pedagogika, ateizmus, revolučné hnutie a tak. Kúpili sme si prvý zájazd do Viedne. S priateľmi. V správach sme videli, že cez tie hranice prechádzajú nekonečné kolóny škodoviek, žigulíkov a autobusov Karosa. Ale v správach sme videli toľko neuveriteľných vecí. Tak sme sa išli presvedčiť na vlastné oči.

Odchádzali sme z Košíc v noci. Nababušení vo vetrovkách a zmierení s tým, že kúrenie nefunguje. Všetky nefungujúce a hrkotajúce autobusy smerovali do Viedne. V peňaženkách sme mali rakúske šilingy a v hlave totálny mišmaš. Tomu sa normálne nedalo veriť. Bola ešte tma, keď sme sa postavili do nekonečného radu. Ale išlo to rýchlo. Gutten tag. A šťastnú cestu. Vitajte v Osterreich. Nikto sa nám nehrabal v taškách a pasy sa pozerali tak inak. Len tak.

Viedeň ešte spala a spala aj osádka našej Karosy. Vodič sa pokúšal udržiavať motor v chode ale milučký Osterreich polizei mu vysvetlil, že Viedeň ešte spí. A my máme spať tiež. A spať má aj ten smrdiaci autobus. Dievčatá zababušené v najhrubších vetrovkách sme nechali a s kamarátom sme z Karosy vystúpili. Na prieskum.

Stáli sme pred výkladom. V tom výklade ležali hory hodiniek. Dnes by ma hory hodiniek nedostali ale vtedy ma dostali. To bol kapitalizmus. Hory hodiniek. Digitálky a ručičkové. K ďalšiemu výkladu sme nedošli. Utekali sme do našej tichej Karosy so zadýchanými oknami a budili sme kamarátky: tomu neuveríte, tam sú hory hodiniek, hory! Rozlepili oči a pozerali na nás ako na bláznov. Aké hory? Aké hodinky? O tri minúty sme stáli pred tým výkladom. Už všetci. A tie hory tam stále boli. To bolo Rakúsko. Kapitalizmus.

Trvalo to hodinu. Tých prvých pár výkladov. Všade boli hory. Hory čohokoľvek. Nikto nestál v nekonečných frontách. Jednak preto, že obchody boli ešte zatvorené a jednak preto, že všade boli všetkého hory. Prechádzali sme sa po zobúdzajúcej sa Viedni a ešte jednej veci sme nerozumeli. Kapitalisti nemali hrubočizné lyžiarske vetrovky a na nohách snehúle. My sme mali a aj tak sme sa klepotali. Oni sa neklepotali. To bol druhý šok. Ako to môžu prežiť bez snehúľov?

Rýchlo sme prišli na to, že tu nič pod stromček nekúpime. Tak sme išli na viedenskú kávu. Myslím, že viedenská káva sa vo Viedni nevolá viedenská ale pochopili sme sa. Káva a kopec šľahačky. A urobili sme si fotku. My a viedenská káva a ruksak s plagátom VPN. A potom sme predsa len ešte raz ochkali a vzdychali. V čajovom obchode. Takú vôňu som ešte nikdy necítil. Vážili tam čaj na váhach a predávali všetko čo k čaju patrí. Vtedy sme boli teomaniaci. Nekúpili sme tam nič. Len sme sa navoňali. Nadýchali vône. A výlet sa skončil.

Pomaličky sme sa presúvali k našej premrznutej Karose. V ruke sme držali vianočný baliaci papier. Naše socialistické darčeky zabalíme do kapitalizmu. To stačilo. Naši spolucestujúci prichádzali s obrovskými krabicami. Prinášali si lyže z výpredajov a video z Mexikoplacu. A namiesto viedenskej kávy mali tie vákuové balenia. Tvrdé kocky s kávou čo o pár týždňov zaplavili všetky naše trhoviská.

Pred hranicou bol koniec sveta. Domov sa sunuli všetky zadýchané autobusy a pomedzi to kľučkovali škody 105 a 120. S kamarátom sme zase vystúpili. Za posledné šilingy sme si išli kúpiť niečo na pitie. Autobus aj tak stál v nekonečnej kolóne a nehýbal sa. Keď sme vyšli z obchodíku kolóna sa akurát pohla. Asi to colníci pochopili. Alebo niekto na hraniciach nakrúcal reportáž ako to rýchlo ide. Nikto už nič nepašuje a nikto nikam neuteká. Každý sa vracia domov.

Držali sme v ruke kapitalistickú coca colu a naša Karosa odchádzala. Rok predtým by sa to nestalo. Utekali sme v tých našich vetrovkách a snehúľoch ako blázni. Chceli sme sa vrátiť domov. Tú Karosu sme dobehli po takom kilometri. Na hranici sa to skončilo. Boli sme doma ale už sme verili, že v správach neklamali. Mali sme rakúsky baliaci papier a v bruchu viedenskú kávu ktorá sa vo Viedni nevolá viedenská.