po pismenku

Táto vláda o sebe vždy hovorí, že má sociálne cítenie. Že má na srdci predovšetkým chudobných a slabých. A malých samozrejme. To s tým: "nechajte ku mne prísť maličkých" si síce vypožičali z inej knihy ako od klasikov marxizmu-leninizmu ale aj tak. Ale ako to už býva tak aj táto vláda len vodu káže a víno pije. Alebo nejaké iné príslovie. Proste: táto vláda nedodržiava ani základné veci. O maličkých sa nestará. A pritom navyše porušuje zákony. A to dokonca medzinárodné.

Ja som o tom včera ešte nevedel. Včera som tu len písal o tom, aké ťažké je kúpiť jedenásťročnej dcére topánky na jeseň aby nemusela chodiť stále v botaskách. Každý kto má jedenásťročnú dcéru s nohami 36-kami vie o čom hovorím. Také topánky sa nedajú kúpiť. Teda dajú sa kúpiť 36-tky ale nie také pre jedenásťročné dievča. Dajú sa kúpiť aj topánky pre jedenásťročné dievča ale zase to nebudú 36-tky. Ja som už urobil všetko. Ja som svojej dcére skoro zmrzačil nohy, keď som jej ich pchal do 34-rky. Ale ja už ďalej nevládzem. Ja žiadam vládu aby si začala plniť svoje povinnosti.

Upozornila ma na to včera Iris. V diskusii sa mi vyhrážala tým, že ja už vlastne porušujem práva svojej dcéry. A uviedla aj dôkaz. Paragrafové znenie Dohovoru o právach dieťaťa. Sú tam naozaj vážne veci. Niektoré sú také vážne, že urobím všetko preto, aby sa k tomu dohovoru moja dcéra nikdy nedostala. Moja dcéra by si totiž mohla prečítať, že dospelí musia vo vzťahu k nej urobiť len to, čo je pre ňu najlepšie. Moja dcéra si myslí, že najlepšie by bolo nechodiť do školy a pozerať len Hannu Montanu. Potom sa tam v inom paragrafe píše aj to, že má právo vysloviť svoj názor a my, akože dospelí, ho musíme brať vážne. Ja si teda len jedno prajem, aby sa toto k mojej dcére nikdy nedostalo, lebo mne už teraz rastú rohy a to ju vážne neberiem. A tak. Proste je to bič na rodičov jedenásťročnej dcéry.

Ja som bol úplne zrútený. Jednak nemáme pre dcéru jesenné topánky, lebo jednoducho nie sú a jednak ona už nebude chodiť do školy ale len pozerať Hannu Montanu a ja to budem musieť brať vážne. Ale potom som si všimol paragraf 27. Vtedy mi to došlo. Ja som rovnaká obeť ako moja dcéra. Ja mám rovnaké práva. A táto vláda ich neuznáva. Táto socialistická vláda pošliapala moje práva a pošliapala aj práva mojej dcéry a moja dcéra pritom ich pošliapať nemôže, lebo nemá jesennú obuv. A mala by mať. Táto vláda to musí zabezpečiť. A tu je dôkaz:

Článok 27: Máte právo na primeranú životnú úroveň. To znamená, že rodičia musia zabezpečiť, aby ste mali čo jesť, čo si obliecť, kde bývať, atď. Ak si to rodičia nemôžu dovoliť, musí pomôcť vláda.

Prosím prečítať hlavne poslednú vetu a hlavne posledné tri slová. Je vám to vo vláde už jasné? To prečo ste toto dopustili? Nie je vám tam na úrade vlády hanba? Vozíte sa v limuzínach ale s mojou dcérou kto pôjde kupovať topánky? Dávam vám poslednú šancu.

Ráno u nás doma čakám premiéra alebo aspoň ministerku sociálnych vecí. Ide sa nakupovať. Rodičia si to nemôžu dovoliť, lebo ich už strašne bolia nohy. A keď si to rodičia nemôžu dovoliť tak musí kto? No áno - vláda. Takže ráno. Pán premiér alebo pani ministerka, nezávidím vám. 36-tky nie sú. Ale je to váš problém. A ak to neurobíte obrátim sa na medzinárodné inštitúcie. A pre mňa za mňa tie topánky pôjde kupovať Kofi Annan, či ako sa to volá. Mám na to právo a to právo práve využívam.