po pismenku

Niekedy je to tak, že potrebujete slovo ako vnadidlo. Spomienka vás navnadí a nepustí. Alebo vás nepustí len to jedno slovo, čo so spomienkou ani nesúvisí. Sadnete tomu ako mucha na mucholapku. Ako na vnadidlo. Tak mucholapka.

Prázdniny u starých rodičov som si obľúbil po tridsiatich rokoch. U naďmami a naďapu mi to vtedy až také dobrodružné nepripadalo. Bolo to také, no, normálne. Nič nenormálne sa nikdy vlastne nestalo. Aspoň som si to myslel. Občas som na povale otvoril nejaký kufor alebo krabicu a tam boli staré časopisy. Ja som bol na písmenká vždy vysadený a tak som listoval v časopisoch No ale na o boli dve bodky. „No“ nie ako „nie“ ale ako žena. Ako dobrá robotníčka. Časopisy boli z 50-tych rokoch a na obálke boli väčšinou traktoristky. Tak som si v tom listoval. Čítať sa nedalo. Po maďarsky som nečítal. Babička nečítala po slovensky. A ešte tam boli krížovskárske časopisy. To som vedel, že sú to krížovky. Moja mama mala krížovky vždy a lúštila ich v nedeľu po obede. Mali sme aj ABC krížovkára. Občas som lúštil aj ja. Ale nevychádzalo mi to. Ale tie časopisy z povaly som nelúštil a ani som to neskúsil. Jednak boli vylúštené a jednak boli po maďarsky. Vlastne dodnes neviem, prečo si naďmama odkladala vylúštené krížovky.

A tak. Veľa tých objavov nebolo. Občas som sa  bicykloval na naďmaminej Ukrajine a občas som spadol zo stromu a občas som sa naťahoval s miestnymi chlapcami a občas sa nestalo vôbec nič. Len po izbe lietali muchy. Lietali a otravovali. S muchami to bola vôbec otrava. Kto chodieval na prázdniny na dedinu vie o čom hovorím. Aj doma v paneláku sme mali muchy ale u nás boli len návšteve. U babičky boli doma. Oni tam normálne bývali. Muchy bývajú na dedine normálne. Nie že sú normálne ale že tam normálne bývajú. Akože na tom nie je nič nenormálne. Dúfam, že rozumiete.

S muchami sa dá bojovať ale nedá sa vyhrať. Viem to. Bojoval som vždy. Ráno muchy vstávajú prvé. Myslím že naďmama a naďapa vstávali skôr ale inak muchy. Neviem presne kedy vstávali starí rodičia ale viem, že vždy keď mi na ucho sadla prvá mucha už boli hore. Posteľ bola postlaná a periny pekne naukladané. Z kuchyne už voňali raňajky a akurát vstávali muchy. V celej izbe bolo len moje ucho. Neviem prečo, ale všetky muchy si ráno chcú sadnúť na ucho. Máchnete rukou a je ticho. Bzzz. Sadne vám na ucho. Máchnete. Ticho. Bzzz. Máchnete. A potom buchnete. Ucho vás bolí a je ticho. Potom sa ucho zase ozve. Bzzz. Druhý krát nebuchnete. Nie ste blázon aby ste si domlátili ucho. A ak by ste aj ohluchli cítili by ste tie nožičky. Tak si na hlavu natiahnete perinu. Je ticho. A dusno. Je leto.

Normálne som mal takú hru. Zavrel som dvere na prednej izbe v ktorej som spal. Zavrel som okná a začal. Pomáhali mi noviny s traktoristkou. Chcelo to trpezlivosť a presnú ranu. Väčšinou ste ich dostali. Skoro všetky. Všetky ste nedostali nikdy. Po niekoľkých hodinách bolo v izbe alebo dusno alebo zima. Záležalo od toho, či víťazili kamenné múry alebo vonkajšie slniečko. To okno ste museli otvoriť. Alebo ste museli ísť do kuchyne na obed. Alebo nutne na povalu po ďalšie traktoristky. Alebo vonku vypiskovali kamaráti alebo ste museli ísť na strom aby ste mohli spadnúť. Tie muchy na to čakali. Sedeli na dverách a oknách a čakali len na to kedy to urobíte. Dva týždne ste nemohli byť zatvorený. Nemali ste šancu.

Najväčší úspech mi zaručili práve dvere. Nechal som ich pootvorené a čakal som. Boli to veľké dvere so sklenenými tabuľkami. Čakal som. A dočkal som sa. Tie dvere som zaplesol najsilnejšie ako to osemročný chlapec dokáže. Zabil som sedem múch a praskla  jedna okenná kocka. Sedem som už nikdy netrafil. Sedem jednou ranou. To okienko za to stálo. Aj keď na druhej strane tie muchy mali vlastne otvorené dvere.

Aj v boji s muchami existoval vývoj. V domčeku starých rodičov sa jedno leto objavila mucholapka z PVC. Ručička a taká plastová sieťka. Placačka. Po rokoch do arzenálu pribudol Biolit – zbraň hromadného ničenia. To sme nastriekali a potom sme sedeli na priedomí. Babička sa rozprávala so susedkami čo tiež akurát biolitovali a ja som každej pozdravil. Jó napot kívanok. A potom začalo pršať a my sme alebo mokli na priedomí alebo sme rýchlo vyvetrali a pustili dnu nové muchy.

Existovala len jedna jediná istota. Klasika. Mucholapka. Taký papierový valček z ktorého sa vyrolovala dlhá papierová ... no neviem ako by som to povedal. Bolo to natreté lepidlom a viselo to z plafónu. Muchy tam niečo volalo. Bolo to vnadidlo. Niečo čo vás navnadí a nepustí. Mucholapka bola vždy obsadená. Preplnená. Ale miestečko na ďalšiu navnadenú muchu sa tam vždy našlo. A keď sa už nenašlo tak sa v špajze našlo nové vnadidlo. Nový valček s dlhým lepkavým jazykom. Tak len toľko. U nás doma, v bloku, sme to nemali a starí rodičia to tiež nemali v pekných izbách ale v kuchyni vždy. Od kedy sa pamätám do kedy sa pamätám. Pravda však je, že tých múch tam bolo aj tak dosť. Sadli si na ucho. Bzzz. A potom ste máchli. Bzzz. A máchli ste. Bzz a úder. Myslím, že po takých prázdninách je môj sluch v zázračne dobrej kondícii. A ucho mi neodstáva. Je také - pričapené.