po pismenku

Na to si pamätám. Išli sme okolo mojej škôlky. V tej škôlke sme na ihrisku mali sovietsku stíhačku. Normálne lietadlo s červenou hviezdou. Naozajstné lietadlo. Nie taký model. Veľká stíhačka. Kabína bola otvorená a vchádzalo sa do nej po rebríku. Schádzalo sa po šmyklavke. Tak takú stíhačku sme my mali na dvore škôlky. Neviem ako tam pristála ale predpokladám, že ju doviezli. Pristáť sa tam nedalo. V tom škôlkarskom parčíku až toľko miesta nebolo. Ale v tej chvíli to bolo aj tak jedno. Tá stíhačka už nebola moja. Ja som už nebol škôlkár ale školák. Išiel som okolo. Bola tma a svietili lampióny. Ale o tom som vlastne nechcel.

Musel som byť prvák. Na základnej. Inak by som si neuvedomil, že ideme okolo škôlky. To boli ešte čerstvé spomienky. A potom si ešte spomínam na lampióny. Išli sme celá trieda. Večer sme sa prechádzali po sídlisku a v rukách nám svietili lampióny. Lampiónový sprievod. Oslavovali sme VOSR. Netušil som čo je VOSR. VOSR sme v škôlke nemali. Ale aj tak som bol na to VOSR pyšný. Bolo to niečo veľmi dôležité ak sme sa tak neskoro prechádzali po sídlisku a v rukách tie lampióny. Lampión mal každý. Na lampión nebola výnimka. Ale ani o tom som vlastne nechcel.

Boli rôzne lampióny. Okrúhle a harmoniky. Myslím, že som mal harmoniku. Na dne lampiónu boli zohnuté pliešky. Ak sa narovnali mali držať zapálenú sviečku. Moje pliešky sviečku nedržali. Môj lampión nemal sviečku. Ale svietil. To sa zase nebojte. VOSR bol dôležitý sviatok. Bez svietiaceho lampiónu by ma do sprievodu k škôlkarskej stíhačke nepustili. Svietil som. Svietil ale nehorel. Môj otec vyrobil taký inštrument. V lampióne bola malá žiarovka a kábliky. Kábliky boli omotané okolo tej tyčky a končili sa na plackovej baterke. Tam boli voľajako primontované. Svietilo to jedna báseň. Ale o tom som tiež nechcel.

Z našej triedy niektorí taký inštrument mali, iní nie. Chodili sme po sídlisku a svietili sme. Aj na tú stíhačku s červenou hviezdou. Potom sme zabočili do parku. A tam sa sprievod skončil. Kamarát mal v lampióne sviečku. Asi sme riešili, ktorý lampión je krajší a lepší. Či ten so sviečkou alebo ten so žiarovkou. So žiarovkou bol lepší. Trvanlivejší a bezpečnejší. Lampiónový sprievod súdružka učiteľka ukončila hneď potom ako uhasila kamarátov lampión. Zhorel do tla. Ostala mu len tá drevená palička. Už sme VOSR neoslavovali. Rozchod. Išli sme domov. Ale o tom som vlastne nechcel.

Keď sme so svojou budúcou ženou začali chodiť ( nemyslím tým po sídlisku s lampiónom ) tak sme mali takú hru. Hovorili sme si, že kde by sme chceli vlastne žiť. Ona chcela v tridsiatych rokoch niekde v Paríži alebo Amerike. Išlo jej o tú cigaretovú špicku a elegantné šaty a jazz v kaviarni a taký ten pochybný život. Ja som chcel žiť sto rokov dozadu a takých pár tisíc kilometrov na východ. To som musel mať akurát turgenevovské obdobie. Otcovia a deti. Nejakú N-skú guberniu alebo P-ský újazd. Neviem, čo je presne újazd ale v českých prekladoch bol vždy nejaký újezd. Tak asi újazd. A mestečko D-vo. Alebo hocičo také. Sto rokov dozadu a ďaleko na východ. Išlo mi o fajku, elegantný odev a klasickú hudbu pri čaji. A taký ten pochybný život. Normálne, že ten lišnyj čelovek. Tak o tom som vlastne chcel. Že už mi čas letí.

Ešte desať rokov a moja túžba nebude vychádzať. Ani geograficky a ani aritmeticky. O desať rokov ma mojich sto rokov dozadu zavedie k výstrelu z Auróry a bude koniec. Normálne ma znovu bude čakať lampiónový sprievod a izba revolučných tradícii a v mojej škôlke niekto zaparkuje stíhačku. Na porazenie. Ešte desať rokov a bude to tu. Sto rokov dozadu. Tak o tom som chcel. Že ako ten čas letí.

Dodatok: Tá stíhačka tam už určite nie je. Viem to stopercentne.