po pismenku

Do Sojuzu nechcel ísť na letnú brigádu nikto. Ja som chcel veľmi. Cesta cez Moskvu. Tri týždne v Leningrade a týždeň v Alma Ate. Taký bol plán. Realita bola trochu iná. Alma Ata sa volala Vilnius. Ale bol to môj najlepší cestovateľský soc zážitok. Bola perestrojka a glasnosť. A prohibícia. A Afganistan a ruský rock.

Cesta vlakom do Moskvy bola sama o sebe zážitkom. V noci natriasanie vlaku v Čiernej nad Tisou a potom kilometre brezových hájov. Z Ukrajiny a Ruska bolo vidieť len brezové háje a staničky, ktoré stáli asi kilometre od dedín. A potom ešte betónové múry (vtedy bez graffiti) okolo mestských tovární a stanica. A zase brezové háje. V Moskve nás čakali leningradskí komsomoľci a hneď nás postavili do nekonečného radu na leningradské lístky. A ešte sme sa postavili do nekonečného radu na staničné toalety. Séria tureckých šlapákov.  Najbližšie lístky mali na nočný vlak. Moskva bola skvelá. Stihli sme červené a Arbat (už vtedy s matrioškami a vojenskými čapicami) a prázdne reštaurácie do ktorých vás nepustili, lebo ste nemali objednávku a hlavne moskovskú galériu s výstavou na ktorej boli veci, ktoré sa u nás vidieť nedali. Svetlo bolo zhora (čo sa neskôr v Ermitáži neopakovalo a pre mňa sa tak Ermitáž stala najväčším sklamaním celej cesty) a na stenách Klee, Picasso a Malevič. A Filonov. Súborné dielo vystavené vtedy v Rusku po prvý krát (potom som videl len pár jeho obrazov na veľkej výstave moderného sovietskeho umenia v Amsterdame) a men prinieslo aj skúšku z výtvarnej teórie o čosi neskôr. Vytiahol som síce flámov ale skúšajúci mi Filonova závidel a počúval radšej o tom.

Leningrad. Najlepšia brigáda života. Bývali sme na jednom konci mesta v obrovskom internáte miestnej filmovej školy. Mal asi 15 poschodí a údajne nikdy v ňom nešli výťahy. Spoločné sprchy boli na prvom poschodí. My sme bývali na treťom. Rusi s ktorými sme sa spriatelili na trinástom. Navštevovali sme sa viac u nás ako u nich. A v kuchynkách bol unikát spôsob likvidácie odpadkov. Okienko do plechovej rúry ktorá ústila v suteréne v odpadkových kontajneroch. Ak na trinástom vyhodili do koša konzervu od sardiniek určite ste o tom vedeli. Vonku leningradské biele noci a na oknách žiadne závesy. A všade tarakany. Zjedli ste teda štyri konzervy naplnili ich vodou a dali to pod nohy postele. Tak sa do postele dostali len v prípade ak na vás spadli z plafónu. Občas spadli.

Do práce sme chodili cez celé mesto (vždy okolo Auróry) v malom autobuse, ktorý sme volali svinka. Podobal sa na ňu. Zopár zväzákov a zopár komsomolcov. Komsomolci spievali ruské rockové pesničky. Znelo to dobre. A dlho. Cestovali sme asi hodinu a štvrť. Brigádovali sme v obrovskom fabrickom komplexe. Fungovala jedna továreň. Ďalšia asi čakala na nás. Prvý deň sme preniesli tehly z jedného konca fabriky na druhý. Po troch týždňoch sme ich vrátili späť. Medzi tým raz priniesli auto naložené cementom. Tvrdol a tak sme pomáhali vojakom vyniesť ich vo fabrike na tretie poschodie. V rukách na takých nosidlách. Prvú dávku nám naložili polovičnú. Druhú nám nenaložili, pretože sme asi pol hodinu blokovali schodište a cement tvrdol. Inak sme hrali karty a debatovali s komsomoľcami o Afganistane a ruskom rocku. V Afganistane bol takmer každý zo študentov. Ak som pochopil po návrate dostávali prednostné umiestenky na školu. O ruskom rocku som nevedel nič.  A každý deň sme išli na obed do tej fungujúcej fabriky. Za tie tri týždne som schudol presne desať kíl. Vždy som si nabral čo tam mali. Zemiaky, fašírky a malinovku. A hneď som to odniesol k okienku. Bolo to úplne šialené. Ale pri okienku mali cigarety. Jediný druh, ktorý sme tam vedeli zohnať. Belomorkanalky. Výkresový papier a neuveriteľne silné cigarety bez filtra. Na tom som žil tri týždne. V obchodoch nebolo vôbec nič. A bola prohibícia. Napriek tomu sme mali strašne veľa peňazí. Rusi od nás kupovali za koľkokoľvek čokoľvek. A my sme si za koľkokoľvek od nich kupovali ovocné bulharské víno. Zažili sme piknik s gruzínskym folklórnym súborom, ktorý sa nedá porovnať už s ničím pred ani po. To boli tie klasické stakany a čierny chlieb. A belomorkanalky. Jesť sa dalo ešte marožennoe. Posledné dni sa to zmenilo. Chyba bola v tom, že študenti o ničom nevedeli. Majster na stavbe vedel o všetkom. Zobral na večeru. Čakali sme tú klasiku, s prázdnou reštauráciou do ktorej vás aj tak nepustia. Ale my sme išli do obyčajného domu a do pivnice, kde bol úplne ne-regulérny bar s kaviárom, kurčatami a vodkou. A zrazu sme vedeli, v ktorom obchode je alkohol a kde predávajú aj iné cigarety. Boli to posledné dni. Kilá sa nestihli vrátiť.

Medzitým som bol na výstave výtvarnej avantgardy Pjať uglov. Nezabudnuteľný zážitok v jednom z ateliérov a takmer otrava z čierneho čaju (ak to pravda bol čaj) a rocková hudba z gramofónu. V ruštine. Tak som si zohnal svoje. DDT, Akvarium, Strannyje Igry. A kopec licencií s bizarnými prekladmi. Tak mám svoj prvý Doors v azbuke a kopec ďalších. A prvý Akvárium - Rádio Afrika a aj tie Igry – Smotri v oba (vraj jediná platňa ktorá im vyšla). V tej predajni stál chlapec, ktorý predával ďalšie ruské vinylky. Nekúpil som s tým, že aj tak presne neviem čo kupujem. Trvalo asi 15 rokov kým som zohnal ďalšie veci od Akvária (jednu vinilku mi ešte darovala spolužiačka z inej brigády) a možno 20 kým som zohnal všetko čo som chcel.  

Litva bola úplne iná. V obchodoch bolo takmer všetko. Aj v gramo obchode. Mali tam dokonca Ursinyho platňu v anglickej verzii. A litovský jazz. V Kaunase sme boli v pivnom bare s jediným obmedzením. Objednajte si koľko len chcete ale len raz. Druhý krát vás už neobslúžili. Tých päť pív bolo skvelých. A mali tam prázdne alko-obchody. Prázdne – bez ľudí a plné tovaru. Vraj oni kupujú vtedy keď chcú a Rusi vtedy keď majú. Šukové chlebíčky v cukrárni spôsobili, že dodnes považujem Kaunas za jedno z najkrajších miest v akých som kedy bol. Tarakany síce boli ale výťahy fungovali a nenávideli Rusov. V Rusku nás všetci mali za pobaltijcov (podľa prízvuku) v Litve za Rusov (kým nám komsomoľci nevysvetlili, že je lepšie hovoriť po poľsky ale nie po rusky), zvykli sme si za ten týždeň tak, že keď ma pri ceste nazad v Ľvove chytila revízorka a ja som na ňu spustil po poľsky že mi ujde vlak tak ma takmer zatkli. Keď som prestal po poľsky a začal zase po rusky tak bolo všetko v poriadku a vlak sa stihol.

Mimochodom v Ľvove som si kúpil svoj druhý (po rodičovskom) gramofón. Volal sa sirius a nebol ani mono ani stereo. Pano. Dve bedne ktoré hrajú to isté. A vážil asi 30 kíl. Dve krabice, ktoré som si dal v obchode otvoriť a gramofón vyskúšať. Netušil som, že v obchode nemajú lepiacu pásku ani špagát. Praskli mi aj sandále a tak to bola ťažká cesta so Siriusom na stanicu. Preto aj to intermezzo s revízorkou. Funoval dlho. Tak pano-ramaticky. Tarakany cez čiernu nad Tisou neprešli. Ostali doma.