Zobrali ma na jedinú vysokú školu na ktorú ma s priemerom zo strednej zobrať mohli. Na pedagogickú. Prvý stupeň. V ročníku sme boli asi desiati chlapci. Všetci prijatí na odvolanie. Napĺňali sme tie plánované soc-normy na mladých učiteľov.
Na internátnej izbe sme boli pôvodne traja. Pôvodne. V druhom ročníku jeden z nás emigroval. Išiel na septembrový zájazd do Chorvátska. Vo chvíli, keď všetci vybehli z autobusu a začali hrať volejbal zobral od sprievodcu pas a stopol prvé auto. Vystúpil z neho v Kolíne nad Rýnom. Na chorvátskych hraniciach fungovala špz-etka D a colník len mávol rukou. Týždeň pred tým sme dedili platne. Moja pravá strana s Ursínym sa zrazu stala dominantnou. Mal som všetko čo som zmeškal a ešte čosi viac. Zvonky zvoňte z prvého vydania, Zelenú poštu, Konvergencie, Svitanie, jazzové skvosty z maďarských obchodov a ešte aj edíciu klasickej hudby. Stravinský a jeho pesničky. Tilimbom. Bluesové platne z Amigy. Takmer všetko. Jediné čo neostalo bol gramofón, ktorý kedysi Štefan priniesol na internátnu izbu. Vyrobený. Najlepšie boli reprobedne vyplnené dámskymi hygienickými vložkami. Ale ostali dve audiokazety. Štefan si spomenie. Hérostratos a Hyperborejci. Nepočúvateľné.
Ďalšie objavy priniesla letná brigáda v Leningrade ( ale to je samostatná kapitola ) a hlavne archív IRŠ ( internátne rozhlasové štúdio ). Tam sme sa zabávali s druhým spolubývajúcim. Boli tam všetky nezmyslí a skvosty, ktoré nikto nikdy nehral. Dostali sme pôvodne na starosť stredu – to boli koncert na želanie. Asi najpočúvanejší deň na internáte. V stredu sme vysielali len krátko. Pár týždňov. Neviem prečo, vtedy chcel každý niečo od Elánu ale Miloš trval na tom, že pedagógov treba vychovávať. Elán teda zásadne nahrádzal platňou z archívu. Chicago Art Ensemble. Keď mal dobrú náladu pripustil aj The Singers Unlimited. A zopár podobných platní. Nahrali sme aj zhudobnenú verziu Čenkovej Jana. Neujala sa. A my sme začali vysielať v pondelok. Všetci boli v Hviezde ( miestnej študentskej krčme ), mali ešte vreckové z domu. Art Ensemble a Unlimited mám doma. Miloš má čosi iné. Potom sa už hrával Elán. A to čo vtedy medzi pedagógmi letelo.
Miloš hrával vo folkových a jazzových kapelách. Ja som s priateľkou ( budúcou polovičkou ) počúval v internátnej izbe Nerez. Štefan ( ešte pred emigráciou ) sa z nich strašne smial ( hlavne s textov s cingrlátkovými zdrobnelinkami ) ale mne ostali ešte dlho. Až do Navarovej platní s Guttierezom. Spolu sme chodievali do Poľska k priateľkinej rodine. V Poľsku bolo vtedy zvláštne obdobie. Pamätám si, že sme v jedinom divadle, ktoré hralo aj cez leto videli dva roky pred revolúciou Havlove jednoaktovky. Strzelime piwo pane Waňku? Bulletin sme doslova pašovali. Na obálke bol Havel v zákazovej značke. Ale bolo to aj obdobie šialených kurzových šokov. Zlotý lietal na hojdačke, čo znamenalo neuveriteľne lacné nákupy. V obchodoch aj na ulici. Tak som si kúpil výbornú bluesovú sériu alebo Milesa Davisa a jeho Tutu. Krásny obal ale skákala. Dodnes máme unikátne vydanie Stinga. Jednoalbum, ktorý v Poľsku vydali ako dvojalbum. Asi mali iné lisovacie stroje. Do rodinnej zbierky presadila žena Perfect a dodnes si občas ( už z cédečka ) púšťame Biografiu. A ešte Stanislaw Sojka a jeho cirkevné pesničky. A Niemen a Rodowiczová samozrejme. Hlavne ich prvé platne.
A potom boli aj dva rádio zážitky. Raz sme boli so študentským divadielkom na sústredení – ako sa volal v podstate študentský úlet za fakultné peniaze. Počúvali sme Větrník a spoznal som Antis. Zapli sme to v čase, keď ich už hrali a celý čas sem hádali čo je to za jazyk. Litovčina. Pred rokmi mi ich z webu stiahol priateľ. Už ma to tak nezobralo. Vtedy to bolo iné. A ešte jeden rádio šok ma čakal. Stanicu si nespomeniem ale ak už vtedy bol Devín tak je to jasné. Iris Szeghyová a jej úpravy ľudových piesní. Tie som nikdy nezohnal aj keď zopár platní s jej vecami mám.
Tá vysoká bola celkom príjemným obdobím. Na jej konci ma zastihla nežná či zamatová ( posledný semester bol vlastne zrušený - neprežili žiadne predmety ), a platní prišlo oveľa oveľa viac. Dokonalé a vlastne konečné rozšírenie modro-vrchovej strany platní priniesol výpredaj Opusu. To boli platne za 5 korún. Dlhý rad pred predajňou a tam v skladových štósoch úplné skvosty. A potom už digitálna doba a cd-čka na ktorých bolo všetko. Zrazu to tu bolo. Všetko. Chvíľu ma držala snaha kúpiť každú vec ale potom to prešlo. Mať Zappu na trojfarebných viniloch už nebolo také čarovné. Tam sa to skončilo. To vinylové obdobie.
Komentáre
Okrem
:-)
Na,