po pismenku

Stále neviem prečo vlastne ? Načo sú komu písmenká od niekoho koho nepozná. Odpoveď je asi len v tom, že písmenká chceme písať sami. Denník som začínal písať pár krát. Najdlhšie to vydržalo pri najvážnejšej manželskej kríze. A to vlastne ani nebolo o denníku ale bol to taký ten odkazovač. Magnetická nástenka. Akože toto kúp a tamto nezabudni vybaviť. Samozrejme odkazy boli o inom. To je forma komunikácie keď s tým druhým nekomunikujete. Trvalo to dosť dlho a zopár zápisov si tam urobila aj ty. Stále mám denník v knižnici aj keď sa tam už roky nepísalo. Komunikuje sa. Vlastne by som ho mal rýchlo niekam schovať. Od vtedy už máme dieťa a to vie čítať. Takže vlastne sme tam nepísali skoro desať rokov. Tak asi preto. Pre seba samého a toho druhého. Magnetická tabuľa s odkazom pre seba.  Pár blogovacích mien vlastne už blo(k)ujem. Ale nepíšem. Môže za to komplikovaná angličtina. Ďalší dôvod oprášiť učebnice. Ale aj obava. Či je to vlastne až tak anonymné aby som chcel aj iného čitateľa ako seba samého. Takže blog ako denník? Je to také jednoduché. Tak ak to raz objavíš ( odkaz pre toho s kým stále komunikujem ) tak tu napíš. Nakoniec – aj tak si to chcela ty. Písmenkovať.