po pismenku

Tak to som veľmi zvedavá, čo by ste vy robili, keby som vám ja liezla do taniera. Nehovorím, občas by som liezla ale aj tak nemôžem. Tanier máte vysoko na takého psa s malými nohami a keď sa len z metra pozriem na ten stôl čo ma čaká? Baša na miesto! Že na miesto, žgrloši zagržlení. To sójové mäso si môžete schovať viete kam. Ja aj tak viem, že to nie je mäso. Len preto na vás pri stole pozerám aby ste radosť mali. A vy ? Že, na miesto! Dobre, idem a potom sa s tým sami vysporiadajte. Ale keď už niečo dáte tak nešpekulujte. To neznášam. Kvôli jednej blbej kosti toľko cirkusu.

Dobre, ja som ochotná trochu toho cirkusu urobiť. Nerobí to žiaden taký pes s malými nohami ako som ja ale v poriadku. Podám labku. Podám aj tú druhú. Ale to už by potom fakt stačilo. Držíte v ruke kúsok syra ako keby to bol základ potravinového reťazca a pomaly už chcete aby som kvôli nemu tancovala. Že, Baša sadni, podaj labku, druhú labku, ostaň. A kúsok syra. Potom sójová saláma. Bože, keby sa to nejaký pes dozvedel aký ja robím cirkus kvôli saláme čo nie je ani saláma. Že sadni, ľahni, labka, ostaň. Ešte aj pri tej malej to musím robiť. Kvôli kúsku salámy. Sójovej! Na porazenie a na hanbu sveta. Milý denníček, keď si toto niekto prečíta neuverí.

A s tou kosťou. S tou kosťou to je úplný vrchol. Na jednej strane si tí moji páni myslia, že rozumiem a na druhej, že nerozumiem. Najprv rozprávajú sadni a podaj labku a chcú aby som rozumela a potom rozprávajú, že mi kosti menia povahu a myslia si že nerozumiem. Tak už by sa tiež mohli rozhodnúť, či rozumiem alebo nerozumiem. A keď sa rozhodli, že rozumiem, tak nech aspoň neohovárajú pred človekom. Teda psom. Že kosť mu mení povahu. Nič nemení.

Keď sa otvorí chladnička a zašuští ten šuštavý obal viem už o čo ide. A viem aj čo treba robiť. Cirkus. Prišuchtám sa do kuchyne a vrtím chvostom. Že sa tešia. Aha, už vie že dostane kosť. Kostičku ? Nie, asi o ten šušťavý papier mi ide. Pomyslím si. Ale nehovorím nič. Chcú aby som vrtela chvostom? Prosím povrtím. Aby sa z toho nepotento.  Kostičku chceš? Baška, kostička. Blá blá blá. Aj sama vidím, čo majú v ruke, nie som slepá. A potom to príde.

Baška podaj labku. A nad nosom mi vrtia tou kosťou. Podám labku. Aby bolo jasné, ja som pes s malými nohami. Udržať rovnováhu tiež nie je sranda. Ich  by som chcela vidieť ako si berú obed na stôl a hopsajú na ľavej nohe. Že podaj labku. Ale podám. Z toho ma už neporazí. Podám aj druhú. A zase prvú, a druhú, a prvú. Už len na jednej nohe by som mohla chodiť aby boli úplne spokojní. Potom si ľahnem. Že ostaň. To by som tiež na nich vyskúšala. Tomu veľkému pánovi ukážem čokoládovú roládu a poviem: ostaň. A s tou roládou pôjdem na koniec izby. A tá roláda bude voňať ako besná. A ten pán bude ležať na koberci a slintať. A potom mu poviem: zdvihni labku. Dostaneš koláčik. Lebo ja to robím. Ležím na koberci a pod nosom mi vonia tá kosť. A vonia stále menej a menej. A ja ležím a nemôžem po nej skočiť. Rozumiete? Nemôžem. Len tam ležím ako taká. No nadávať tu milý denníček nebudem. Tak chudera. Ako taká chudera. A potom príde to najhoršie.

Prenesú tú kosť na taký úbohý koberček. Len na tom koberčeku môžem. Veľká kosť a ja a jeden malý koberček. Len tam, nikde inde. Tak tam idem. A príde záverečná časť. Už mám koniec kosti v tlame a stále to na mňa skúšajú. Baša! Pomaly! Jemne! Jasné? Ja mám mať v tlame kosť a mám sa správať ako vegetarián. A už úplne milujem tú ich poslednú vetu. Tak a teraz sa jej zmení povaha. To si povedia skôr ako tú kosť pustia z ruky. Že ako mne sa teraz zmení povaha. Tou jednou kosťou za 50 halierov. No čo. Vrčím. Od tej chvíle na nich vrčím. Aj oni by vrčali. Vrčali by ako besní. Keby som tomu veľkému zobrala spred nosa tú roládu vrčal by tiež. A tá malá by sa bez čokolády dovrčala do bezvedomia. A keby som tej svojej pani vypila spred nosa rooibos čo by robila. Hysterka. By bola. A ja by som hovorila. Čo moji? Mení sa vám povaha? Tak takto to je. Kvôli keksíkom sa dokážu porafať ako neočkované plemená ale ja mám byť ticho. 

Vrčím. Už keď ich vidím na tri metre od  koberčeka vrčím. Na meter už cerím zuby a na desať centimetrov chňapem. Tak takto je to, milý denníček. Žijem v jednej rodine s čudákmi. Od psa chcú aby pre kosti nevrčal. Nerozumiem na čo majú psa. Mali si kúpiť akvarijné rybičky. Tie nevrčia a pokiaľ sa nevolajú pirane tak im kosti vôbec nemusia dávať. Rybičky by mali mať a nie mňa. Toto ti milý denníček píšem ešte veľmi jemne, mám totiž také podozrenie, že mi tu niekto nakukuje. To tiež je inak úroveň. Že ja si píšem denník a niekto tu do toho kukučkuje. To ja keby som im nakukučkovala do denníka to by bol aký cirkus. Bašáááá! A hneď by ma chytali za krk a hádzali hore dole ako bezprizornú.

Taký ja mám život. Mňa očkujú proti besnote a pritom oni by mali ísť k veterinárovi. Že vraj kosť mení psovi povahu. Mne veru nemení. Im mení.