po pismenku

Podľa mňa je to na pováženie. Moja dcéra mala len nedávno jedenásť rokov. A včera som s ňou musel byť na výsluchu. Do istej miery si za to naozaj môže sama, ale aj tak, je to ešte dieťa. Považujem to za neprimerané. Podľa mňa toto už naozaj hraničí s policajnou brutalitou. Navyše bolo už takmer 8 hodín večer.

Vyšetrovateľka si ju zobrala do kancelárie. Bolo to celkom ako v takých filmoch s hviezdičkou. Proste moja dcéra zažila na vlastnej koži film, na ktorý by ju do kina ani nepustili. Sedela oproti vyšetrovateľke. V miestnosti bola tma a len na stole tej ženy svietila stolná lampa s ostrým svetlom. Úplné gestapo.

Mohol som byť pri tom a tak predpokladám, že to bola ešte tá miernejšia forma výsluchu. Nedokážem si ani predstaviť, ako to tam vyzerá ak to robia bez prítomnosti rodiča. Nebudem tu vysvetľovať podrobnosti, že o čo vlastne išlo. Nie je to v podstate dôležité. Moja dcéra neurobila nič také mimoriadne, čo nerobia iné deti. V podstate to bolo jasné aj z tých otázok čo jej tá žena kládla.

Vlastne keď teraz nad tým uvažujem o dcéru jej ani nešlo. Tú ženu zaujímala iba naša rodina. Ešte raz chcem zdôrazniť, že sa nič také mimoriadne nestalo. Nič také, čo by ospravedlňovalo taký postup. Proste ten zvýšený hlas, chladný pohľad vyšetrovateľky a to idiotské svetlo na stole. Dcére sa potili ruky, pokašliavala čo je vždy znak toho, že je toho na ňu priveľa a ja som čušal ako voš pod chrastou.

"Strýko?" opýtala sa vyšetrovateľka. Dcéra bola ticho. "Tak strýko? Teta? Sesternica? Otec? Matka? Starý otec?" Vyšetrovateľka zo seba vystreľovala každého z našej rodiny. Vôbec som netušil o čo tej žene ide. Dcéra habkala a občas musela niečo napísať na papier. Vyšetrovateľka sa naklonila nad stôl a pozrela do papiera: "To je strýko? Povedala som strýko!" Dcéra niečo opravila, vyšetrovateľka sa naklonila a listovala v takých papieroch čo mala na stole. To svetlo zo stolnej lampy sa vrezávalo do očí a ja som netušil o čo jej ide. "Sestra? Brat?" opýtala sa a ja už som stratil nervy.

"Aká sestra? Aký brat? Ona je jedináčik" povedal som ale to som už rovno mohol byť ticho. Aj mi tá žena od stola odsekla: "Ticho. Pýtam sa jej a nie teba!". Toto inak totálne neznášam. Akože vám v tej vyšetrovačke tykajú ako keby ste sa neviem ako dlho poznali. Ale radšej som bol ticho a chcel som už len aby sa to čo najskôr skončilo. Trvalo to asi pätnásť minút a potom ma oblial studený pot: "Tak a teraz odchod do kúpeľne. Osprchovať sa, prezliecť do pyžama, televízor a spať!".

Akože jedenásťročné dievča tam má ostať do rána? Ona tam má spať? Jediné, čo ma potešilo bol ten televízor. To sa zase musí uznať, že vybavenie už v tých vyšetrovačkách majú. Tá žena stlmila svetlo na lampe a povedala smerom ku mne: "No tak nemčinu sme prebrali a teraz s ňou ešte zopakuj tú básničku, čo sa má naučiť do stredy". Moja žena je ako pes. Ale treba povedať, že si to dcéra zaslúžila. Nemčina jej do hlavy nejde.

A to vám ani nechcem povedať ako je to s angličtinou. Tú ju učím ja a naša vyšetrovňa je zatvorená. Ja si do úradu cudzie osoby púšťať nemienim.