po pismenku

Kreslím rád a mám na to papier. Aj v diplome to máme napísané. Učiteľ pre prvý stupeň ZŠ so špecializáciou na VV. Akože výtvarnú výchovu. Mám na to papier.

Kreslil som si vždy rád. Dokonca som chodil na ľudovú školu umenia na výtvarnú. Jeden deň. Spolu s kamarátom z druhého poschodia Ivanom B. Boli sme dobrí kamaráti. Môže za mnohé moje úrazy. Jedno obdobie sme boli ako dvojčatá. Tak sme sa ako dvojčatá vybrali aj na tú výtvarnú. Sadli sme si do spoločnej lavice. Mali sme nakresliť ulicu. Diskutovali sme o tom a obkresľovali sme od seba navzájom. Myslím, že naše ulice boli veľmi zasnežené. Na tých výkresoch bolo bielo. Len sneh a dve čiary krížom cez seba. Križovatka. Za dve hodiny. Ostatní toho nakreslili viac. Asi kreslili ulicu v inom ročnom období. Ale mali to ťažké. S Ivanom B. sme totiž o našej výtvarnej technike dosť diskutovali. Dosť na to, aby nám povedali, že nabudúce už chodiť nemáme. Myslím, že z výtvarnej nikdy nikoho nevyhodili. Nás s Ivanom B. áno. Musel som sa stať samoukom. Dnes by som mohol hovoriť naivista. Akože maľuje rád ale bez vzdelania. Ostalo mi len to základné (školské - neumelecké - len také obyčajné ) vzdelanie.

Časom sa to zlepšovalo. Na ulicu som už nakreslil aj auto. Okolo bolo všetko zasnežené. Väčšinou sa mi nedarilo. V triede bol aj Bobo K. a toho z výtvarnej nevyhodili. Kreslil najkrajšie z nás všetkých hoci sa to hlavne páčilo učiteľke. Ale bolo to pekné – musím uznať. Pamätám si, že vedel nakresliť auto aj z čelného pohľadu. Ja len z toho bočného. A stále tam bolo dosť snehu. U Boba nesnežilo. Pokreslil celý papier. Občas sme kreslili aj na súťaže. Rôzne súťaže. Väčšinou posielali výkresy od Boba a občas aj iné. Moje sa neposielali. Zimných súťaží bolo málo. Ale môj čas sa blížil. Bola to súťaž socialistickej sporiteľne. Aby pracujúci ľudia šetrili v banke a nie v pančuche. Povedal som si že nakreslím balón. Balón bude akože jedna koruna a pod tým v koši voľajaké deti. Samozrejme v zime. Ale nevyšlo to. Bolo to úplne príšerné. Dostal som nervy. Totálne nervy. Chytil som pastelky všetkých farieb a začarbal som to. Na nový výkres už čas nebol. Na druhú stranu bolo treba napísať názov. Čo už. Krútňava nad sporiteľňou. Tú súťaž som vyhral. Moja krútňava visela v sporiteľni. Bobova nie. Bobo to nevyhral. Vedel som, že výtvarné umenie zmení môj život.

Na strednej škole som kreslil vtipy do školského časopisu. Postavičky s veľkým nosom v teniskách.  Všetky vtipy sú v zimnom období. Netreba ten biely papier vyfarbovať a vyfarbovať netreba ani tie kresbičky. V podstate som sa vrátil na začiatok výtvarných štúdií. Tu by sa ujala aj moja zimná križovatka. Bola predo mnou skvelá umelecká budúcnosť. Recitoval som, písal básničky, hral divadlo a kreslil. A zo všetkého ostatného som mal trojky a štvorky. Zobrali ma za toho učiteľa. Špecializácie boli na výber štyri. Telesná neprichádzala do úvahy. Moja stojka bola trikrát esovite prehnutá. Normálny človek je vraj prehnutý len dva krát. Tu sa kariéra urobiť nedala. Hudobná neprichádzala do úvahy. Z hry na klavír a spevu som mal pred sebou dekanské termíny. To na špecializáciu nestačilo.  Bolo ešte pracovné vyučovanie ale napriek tomu, že som pravák mám len dve ľavé ruky. Neprichádzalo to do úvahy. Ostala výtvarná ale musel som prekonať svoje zimné obdobie.

V krúžku sme boli štyria chlapci. Ja, kamarát Pišta, iný Pišta I. a Braňo. S Pištom ( bez I. ) sme boli najlepší. Potom Pišta emigroval. Braňo bol floutek. Akurát sme boli v bazéne, keď dievčatá priniesli indexy so známkami z výtvarnej. Dostal som dvojku. Bolo to nespravodlivé a skoro som sa utopil. Od nešťastia. Braňo dostal trojku, to bolo spravodlivé a skoro sa neutopil. Bolo mu to jedno. Pišta ( ten s I. ) dostal jednotku. To bolo tiež nespravodlivé a tiež sa skoro utopil. Od šťastia. Mohli za to cicíky.

Na kreslenie sme mali profesora, ktorý slintal a opľul od šťastia vždy skoro celý krúžok. Celý rok sme s ním kreslili. Len pierko, ceruza a tuš. Boli rôzne motívy ale on miloval prsia. Cicíky. Ako jediný to pochopil Pišta I. Nech bola téma akákoľvek boli tam cicíky. Návrh na známku? Cicíky. Minca? S cicíkmi. Dokonca aj iniciálky si nakreslil s cicíkmi. Š ( Pišta ako Štefan ) s cicíkom a I tiež. Vrcholom bola záverečná práca. Strom. Z Pištovho vyrastali dva cicíky. Dve prsia. Profesor sa od šťastia mohol zblázniť. Stál nad Pištom a slintal. To je krásny strom. To sú pekné cicíky. No na porazenie. Ja by som prsia nenakreslil ani keby sme kreslili akt. Bola z toho dvojka. Celkom dobré ale bez cicíkov.

Na budúci rok som dostal jednotku. Kreslenie bolo minulosťou a už sme maľovali. Na chodbe v ateliéroch občas vystavili aj iné práce ako tých zo špecializácie SJ-VV. Teda aj naše. Malé deti s výtvarnou. Tu som konečne uspel. Technika krútňavy slávila veľký úspech. Všetko som to voľajako pomaľoval a bolo to. Visel som na chodbe. Dostal som jednotku. Nebolo to v bazéne takže na okolnosti si nespomeniem. Kreslil som rád a rád som aj maľoval. Urobil som si grafiky. Tri. Suchú ihlu modrého trubkára a lino muž – dom. Muž dom mi nevyšiel mal to byť len muž ale s tým názvom to bolo lepšie. A ešte jeden drevorez. Portrét Dany H. - Š. Tak sa to voľajako podobalo na ňu.

Keď Pišta ( bez I. ) emigroval dali nám na izbu nového spolubývajúceho. Špecializácia SJ – VV. Normálny výtvarník. Nie, že malé deti. Normálne veľké. Mal veľa farieb a žil kalokagaticky. Ráno cvičil s činkami. Popoludní sa učil. Večer maľoval. Neuviazol v našom prešovskom bermudskom trojuholníku. Uviazol len na škole a internáte. Na pivo nechodil. My s druhým ( prvým ) spolubývajúcim áno. A večer sme sa občas vrátili, keď bol akurát niekde cvičiť alebo sa učiť. Rýchlo sme mu zdefraudovali farby a maľovali sme. Farbami sme nešetrili. Farbami sa nemá šetriť. Najmä ak sa vrátite z pivárne a farby nie sú vaše. Boli sme odporní. Skončilo sa to tak, že pred nami normálne schovával farby. V internátnej izbe to nie je ľahké. Väčšinou sme ich našli. Doma ( v pivnici ) mám svoj autoportrét. Váži asi 3 kilá. Je na ňom veľa farby. A mám aj jedno plátno. Tiež ťažké. To mi daroval, lebo zachrániť sa už nedalo. Ale nemám náš najslávnejší obraz. Ten nemohol visieť na stene. Okrem farieb sme použili aj jeho čínsky sypaný čaj a jeho jabĺčko. Bolo to strašné. Boli sme asi naozaj odporní. A ten obraz ( keď už narezané jabĺčko úplne plesnivelo ) sme museli aj tak vyhodiť. Ale je pravda, že pri tom množstve farieb sa definitívne skončilo moje zimné obdobie. Ani jeden biely fliačik.

Minule som ho stretol v bratislavskom kníhkupectve. Nehnevá sa už na nás. A to ťažké obdobie ho zocelilo. Je maliar. Síce nie akademický ale ani nie insitný. Vymenili sme si mailové adresy a za posledné tri mesiace mi prišli už dve pozvánky na vernisáže. Nebol som ani na jednej. Voľajako mi to nevyšlo. Ale išiel by som rád. Mám na jeho úspechu svoj malý podiel. Zocelil sa aj na internáte. A určite vie ako lepšie schovávať farby.