po pismenku

Včera večer som telefonoval so ženou. Večer je vždy na prechádzke s našim psom. V lese. Telefonát je často prerušovaný: Baša! Fuuj!  K nohe! Bašáááá! Naše vychádzky sú už také. Zvučné, hlučné a zamerané na jediné meno. Ten pes si robí čo mu telo káže. Pudy. A potom sa z výšky dvadsiatich centimetrov pozerá hore. K nebu a svojim pánom a v tých očiach je všetko. To nepochopíte, ak nemáte psa. K Baši sa ešte vrátim, ale teraz, teraz prejdem k veci.

Človek je vraj pánom tvorstva. Dokáže myslieť. Uvažovať. Nie je to obyčajný robot. Ja som. Aspoň, moje telo občas je.  Robotické. Robí si čo chce. Nohy idú bez podnetu (z hlavy) po vlastnej ceste. Zastavujú sa v kaviarňach a smerujú do kníhkupectiev. Neviem ich zastaviť. Idú si. Ruky si tiež robia čo chcú. Vyberajú knižky z regálov a listujú. Oči ( bez povelu a úplne samostatne ) prelietavajú písmenká. Mám takú tú klasickú vlastnosť netrpezlivých čitateľov. Listujem a smerujem k poslednej strane. Posledné riadky. Kto je vrah? Kriminálky si už dávno nekupujem, ale na zadnú stranu sa vždy pozriem. Pre istotu. Čo ak opäť záhradník? Aj dnes.

Nohy došli do kníhkupectva. Utekali k poličke s „M“. M ako Márai Sándor. Ruky vytiahli knižku, ktorú ešte nemám. Čutora – pes s charakterem. České vydanie z Academie. Nakoniec, ani sa nečudujem. Márai je síce košický rodák, ale čítam ho po česky. Maďarsky čítať neviem a Márai vychádza skôr v Prahe, ako u nás. Pár knižiek síce v slovenčine vyšlo, ale porovnávať sa to nedá. Tá séria z Academie je navyše aj pekná. Knižne pekná. Sadol som si a začal listovať. Oči hľadali prvé písmenká, v strede, trochu z prebalu. Prevaľoval som si ju v rukách. Pohľad na cenu? Prežiteľné. Stále som ale váhal. Robotické telo bojovalo s mozgom. Je pred výplatou. Ale. Vždy je nejaké „ale“. Telo bojovalo s hlavou. Nemá to byť naopak? Nehovorí sa tomu písmenková závislosť? A nelieči sa to? A prepláca to poisťovňa?

Telo presviedčalo hlavu: Knižku napísal Sándor Márai. Tvoj najväčší objav posledného obdobia.  Máš tie písmenká rád. Aj tu na blogu si už o ňom písal.  A drží ťa stále. Knižky, čo máš prečítané, občas otvoríš len niekde a tešíš sa. Vďaka nemu vidíš svoje rodné mesto inak. Vidíš to mesto krajšie.

To bol prvý dobrý bod. Pre knihu. Telo víťazilo. Čutora pritom nie je objavom. Tú knihu som mal v rukách už toľko krát, ale telo ju nikdy neotvorilo na tej poslednej strane a ak aj otvorilo možno nezaregistrovalo. Ale asi neotvorilo, tie riadky  by neprehliadlo. Bude to asi tým, že som dával prednosť jeho hrubším a možno (ktovie?) hlbším knižkám. Ale teraz. Teraz som si to prečítal.

"... zpravidla nemilujeme to krásné, dobré a ctnostné, ale vše, co je utlačené, nedokonalé, co se zlobí a bouří, vše, co není ctnost a souhlas, nýbrž chyba a vzpoura... " Márai vie (a aj píše), že sa tomu nevyhneme ani v umení a ani v živote, ale, že to, za to občasné pohryznutie stojí.

Je to teda o psoch a nie je to o psoch. Hneď som si spomenul na našu Bašu. Písal som o nej. Len nie tak krásne ako on. Ja len viem, že život bez psa je pod psa  a na to ostatné som si spomenul pri tých písmenkách. Na naše štandardné vychádzky na Bankov a do Čermeľa. Mimochodom aj o tých miestach v iných (a možno aj v tejto) knihách Márai píše. Naša Baša je jazvečík drsnosrstý. Nos sa oprie o zem a svet sa stratí. Jej telo je ako robot. Hlava neregistruje pokyny a nevydáva telu povely. Telo vydáva pokyny hlave. Robotické telo víťazí. Víťazí príroda a pachy. Baša mizne. Občas na dlho. Ak sme na vychádzke s dcérou, nasleduje šprint. Šprint za psou sestrou. Dcéra sa občas z vychádzky po lese vracia doškriabaná. Niekedy vidíme, že je to z Baškinej strany čistá zábava. Urobí to vedome. Vyláka druhé šteňa z našej rodiny na preteky, v ktorých vždy víťazí. Po dlhom oblúčiku šprintuje k nám a tvári sa, že o ničom nevie. Ten pohľad do výšky z dvadsiatich centimetrov. Keď bola úplné šteniatko, bolo to ešte horšie. Raz sme ju hľadali pol hodinu.  Zachránili nás iní psíčkari, ktorí nám ju vystopovali. Vrátila sa s tým, že taký život je pod psa. A telo, telo si robí čo chce. Hlava drží uši a ten nos. A nič. Aké k nohe? Aké ostaň? Z vychádzok sa vtedy vracala doškriabaná celá naša rodina. Raz (práve na tom Bankove) ju nos doviezol k strmému kopcu a padla až na cestu. Ja za ňou. Občas sme sa delili. Dcéra ostávala na mieste. Ja doprava, žena doľava. Za robotickým telom, ktoré nepočuje.

Teraz sa to už lepší. Akceptuje, že nestíhame lesné šprinty za pachmi. Je to tak, keď máte jazvečíka. A vlastne hocijakého psa. Svoju Čutoru, Bašu, Ritu, Kitušu, Rikiho, Pepka, Darana  ( svojho si pokojne doplňte do komentárov ) ... jednoducho  – psa s charakterom. Tvrdohlavého a vzpierajúceho sa povelom. Čo hnevá a búri sa, čo je samá chyba a vzbura. A Baša občas dcéru pohryzie. Ako iné šteňa. Keď víťazí. Neboľavo, len víťazne.   

Odkaz domov:  Viem, že je pred výplatou, ale nemôžem za to. Kúpil som ti Čutoru. Je to pes s charakterom. V písmenkách.

A vtip ako bonus: Ibi ( tá Ibi, nie ten Ibi ) vďaka: Aký je rozdiel medzi psom a mačkou? Pes sa pozrie na pána: Dáva mi jesť, hladí ma, má ma rád – on musí byť boh. Mačka sa pozrie na pána: Dáva mi jesť, hladí ma, má ma rád – ja som asi boh ....