po pismenku

 

Príliš mladý človek by to nemal čítať. Príliš starý čitateľ tiež nie. Je to jednoducho taká komplikovaná záležitosť. Mladý to nepochopí a starý tiež nie. Teda ešte treba dodať, že za príliš mladého sa považuje každý pod 41 rokov a za príliš starého každý nad 41 rokov. Vek 41 rokov sa považuje za ideálny. Aj na čítanie a aj na zmenu.

Ak ste prešli kritériom ideálneho veku tak ste dočítali sem. Ale vyhraté ešte nie je. Lebo ak ste boli pred viac ako dvadsiatimi rokmi dieťaťom bohatého rodiča tak tiež nemôžete čítať. Teda čítať môžete ale neviem ako to bude s pochopením. Ja teda viem, že pochopíte čo som napísal ale myslím si, že ma nepochopíte. Tak takí, čo mali pred viac ako dvadsiatimi rokmi rodičov s výjazdovými doložkami do kapitalistickej cudziny nech nečítajú. A ani takí, čo dostávali balíčky z kapitalistickej cudziny. Takí by už vôbec nepochopili.

Čítať by nemali ani športovci. Teda takí, čo boli športovci aj vtedy a hlavne boli dobrí. Akože športovci. Lebo takí nepochopia nikdy. Je to vôbec ťažké na chápanie. A ešte by som mohol pokračovať. Napríklad takí, čo by aj všetko spĺňali ale sa nikdy neoženili a nemajú dieťa čo má svoje nároky. Tak ani takí by nemali čítať. Lebo to sa samozrejme nedá pochopiť. To aj ja mám s tým trochu problém a to spĺňam všetky požiadavky.

Ja som muž v ideálnom veku 41 rokov, ktorý nemal pred viac ako dvadsiatimi rokmi bohatých rodičov a najďalej sme boli v Bulharsku so zájazdom ROH a z kapitalistickej cudziny nám prišiel list len raz a aj to musela ísť mama na colnicu vysvetliť, že načo jej u nás treba 20 kanadských dolárov a športoval som len na ulici a aj to len trochu, lebo som si radšej čítal a aj som sa oženil a mám dcéru čo má nároky a všetky svoje požiadavky spĺňam a aj tak mám taký zvláštny pocit. Že či mi to bolo treba. No bolo. Pri všetkom čo mi je drahé prehlasujem: áno, bolo mi to treba. Konečne ich mám a už sa nikdy nevyzujem.

Včera som si kúpil svoje prvé adidasky. Áno, áno, tie topánky s kvietkom a troma pásikmi. Ja som po nich túžil celé svoje detstvo. A aj dospelosť. A aj celý svoj vek až k ideálnemu štyridsiatemu prvému roku. A už ich mám. Majú tri prúžky a kvietok. Naozajstné adidasky od adidasu. Neviem, čo frflete. Všetkým som vám povedal, že nepochopíte, ale vy si nedáte povedať. Nespĺňate podmienky a čítate až sem.

Už dávno ste svoje prvé adidasky rozčaptali alebo ste ich možno vôbec nechceli mať. Vedel som, že sa nedá pochopiť. Nevyrástli ste v dobe, keď mal naozajstné adidasky len jeden môj spolužiak a aj ten asi o dve čísla väčšie. A inak ste ich videli len v čierno-bielom televízore, keď Fibingerová hádzala guľu a Kratochvílová tak strašne utekala. A potom bol ešte Juantorena čo si dal na seba teplákovú súpravu s tromi prúžkami. Tak ani oni by to asi nepochopili ale pochopili by všetci čo boli schopní hrubou fixkou prikresliť na svoje plátené dvojprúžkové tramky tretí pásik.

To, čo sa mi stalo včera, by sa vtedy nestalo nijakovsky nijak. To by som musel ísť na majstrovstvá sveta. Lebo na majstrovstvách sveta sa utekalo v adidaskách. Nikto neutekal v botaskách.  Hoci zase je pravda, že pre moju generáciu sú aj adidasky botasky. Lebo všetky športové topánky sú botasky.

Písať ďalej nemusím. Lebo tí čo si nedali povedať nemôžu pochopiť a tí čo pochopili už viac nepotrebujú čítať. Ja som si kúpil svoje prvé adidasky v živote. Vyzerajú úplne ako tie z čierno-bieleho televízoru. Majú takú sivo oceľovú farbu a tri svetlo sivé pásiky. Naozajstné adidasky.

P.S. Za normálnych okolností by som v nich aj spal, teda keby sa mi to stalo pred viac ako dvadsiatimi rokmi, ale už som dospel.  Nespal som v nich.