po pismenku

Cestujem vlakom. Mám to rád. Lúštim krížovky a sudoku, počúvam hudbu a čítam noviny. A počúvam ľudí. Kupujem si rovno lístok do otvoreného vagóna. Je tam viac ľudí ako v kupé. Aj minule, pred takým týždňom, som tak cestoval. Lúštil som krížovky: japonská perlorodka na tri, balkánsky hudobný nástroj, gobelín a tak podobne, čínske meno na tri a ruská rieka na päť. A potom som lúštiť prestal. To sa nedalo nepočúvať. Nastúpila skupina chlapcov. No chlapcov. Vysokoškolákov. Sedeli vedľa mňa a ešte tak hore dole po vagóne. Bolo ich veľa. A veľa hovorili. Ničomu som nerozumel.

Najprv som si myslel, že sú to študenti jadrovej alebo kvantovej fyziky. Alebo odborníci na krížovky. Alebo niečo podobné. Od Mikuláša po Žilinu som žasol. Ten rozhovor nedokážem zopakovať. Jednoducho preto, že som nerozumel. Ale bolo to niečo podobné: „tak tie tri grify som dostal za slabých 50 astroidov a normálne mi padol aj jeden gustron ale ten je nanič, to radšej keby som mal žltú intergerédu alebo aspoň 20 percentý istrofield“ povedal ten čo hovoril najviac. Z vedľajšieho sedadla sa ozvalo: „ty si ešte nemal istofield a ako potom berieš tie troleidy, bez troleidov si nahratý už v siedmej sitreficii a to nehovorím o prechode na inú suprestrenciu a mimochodom na tú žltú intergerédu sa vykašli, to ti vydrží len tri benetrixy a potom si aj tak bezmocný“. Bol som úplne bezmocný. A to vám ani nehovorím ako sa tvárila taká staršia pani, čo pri nich sedela. Pozerala sa von oknom a triasla sa. Sedela s bláznami. Z druhého konca vagóna sa ozvalo: „náhodou, žltá intergeréda je perfektná, vďaka nej som získal 38 perseidov a 50 astroidov si mal ako vreckové, ale toto mi vysvetlite, ak nemáte ochranné hydroksidy ako sa dostanete na dvanástu intercitrexiu?“ „Normálne, cez astotredent“ odpovedalo to sedadlo pri mne. Došlo mi to v Žiline. Tí chlapci sú hráči a hrajú niečo kde sa získavajú perseidy alebo niečo podobné. Tej pani to nedošlo. V Žiline vystúpila a chlapcom sa ani nepozdravila. Ani sa jej nečudujem.

Mňa to už prešlo, utešoval som sa. Posledné čo ma zasiahlo bol vlakový tycoon. A aj nad tým som dokázal zvíťaziť. Vtedy sme v kancelárii sedeli dvaja. Raz večer keď ešte tycoon v kancelárii víťazil som odchádzal domov. „Ešte nejdeš?“ opýtal som sa kolegu. „O chvíľu“ odpovedal „ešte postavím trať k jednej uhoľnej bani a zopár autobusových liniek aby mali vláčiky cestujúcich“. Ráno som prišiel do kancelárie veľmi skoro. Mal som nejakú prácu. Kolega už bol za počítačom: „no servus, ty si už tu?“. „Ja som ešte neodišiel ale už som v roku 2098 a mám neuveriteľné konto, z toho sa po...toto“. Skoro som sa po..toto. Bol závislý a z tej počítačovej obrazovky mal úplne červené oči.

Od cesty s persoidnými mladíkmi prešiel taký týždeň a od tycoonovej choroby asi desať rokov. To boli posledné imúnne dni našej rodiny. Mojej žene včera zastrelili dve ťavy a môže za to moja dcéra. Moja dcéra nevysedávala pri počítači. Nemáme internet a nemáme ani hry. Teda ak nepočítam míny a karty. Ale také iné sme nemali. Ale už máme. Boli sme v potravinách v Tatranskej Lomnici. Žena si kúpila zemiakové chipsy a ja som si kúpil soletky. To sú veci čo veľmi nekupujeme, lebo sú rovnako škodlivé ako počítačová závislosť. Tak keď sme my so ženou zlyhali nemohli sme chcieť od dcéry aby nezlyhala. Kúpila si lentilky. Tri balenia a počítačová hra grátis. Taká smiešna hra. Ale hra!

Keď sme sa z Lomnice vrátili domov vopchala ju do notebooku a bola šťastná. Po našej obrazovke sa surfovali nejaké tučniaky a jeden veľký tučniak schoval surfovacie dosky a ešte sa strieľajú nejaké kačky a tak. Potom išla dcéra na návštevu ku kamarátke. A bola ešte šťastnejšia. Šťastná bola aj moja žena až kým jej nezastrelili dve ťavy. Nabudúce to vysvetlím.