po pismenku

Na fotografii som ten vpravo.

Hovoril mi v práci kamarát: „počúvaj, začal som behávať.“ „Hmm“ povedal som, lebo zjavne som niečo povedať musel a nič rozumnejšie mi na rozum neprišlo. „Vieš aký mám dobrý pocit?“ nedal sa kamarát s tým, že sa nedal. „Hmm“ povedal som, lebo som vedel, že niečo asi aj teraz povedať musím, ale nič lepšie ako to “hmm“ mi na rozum stále neprišlo. „Utekám, a už som totálne spotený a hmla sa mi robí pred očami. Rozumieš, aký je to fantastický pocit?“, povedal ten kamarát, lebo zjavne mal z toho dobrý pocit. „Hmm“ začal som ale vtedy mi na rozum prišlo niečo rozumnejšie a tak som pokračoval: „ja mám rovnako dobrý pocit, keď sedím v kaviarni a pchám do seba druhý koláčik“. „Hmm“ povedal ten kamarát a už potom o behu nehovoril nič. Mali sme obaja dobrý pocit. V kancelárii s nami sedí viac kolegov a jeden z nich povedal: „včera som odviezol 20 fúrikov uhlia“. Nepovedali sme nič. „Tiež som mal dobrý pocit“ dodal a téma bola uzavretá. Mali by sme niečo robiť pre svoje zdravie. A samozrejme pre dobrý pocit.

Ja som raz začal naozaj behať. Okrem iných záľub mám záľubu pozerať si fotografie. Vtedy, to bolo pred takými dvadsiatimi rokmi som si jednu fotografiu urobil v parku v Piešťanoch. Boli sme na výlete po Slovensku a v parku v Piešťanoch bolo sochárske sympózium. Boli tam samé dobré sochy. Jedny obrovské korále a jedno súsošie s jazvečíkom. O tých viem, lebo ich máme na fotkách. Korále má na krku kamarátka a pri jazvečíkovskom súsoší sme viacerí. A potom tam bola moja socha. Moja, keby som bol žena. Ale ja som bol už vtedy muž. Tak socha mojej ženy. Alebo sestry. Podobali sme sa na seba od prvej chvíle. Je to pekná fotografia. Ale prisahám, že to brucho mám vypučené. Také brucho som vtedy nemal. Teda len ak som ho vypučil. Pri tej soche som ho vypučil a potom prišiel deň, keď som mal také brucho už aj nevypučené. A vtedy som si povedal, že schudnem. Začnem behať.

To sme už bývali so ženou a za domčekom bol les aj s takou cestičkou. Po lese zvyknú byť cestičky. Po cestičke sa prechádzajú ľudia na vychádzke so psom, alebo tam rýchlo jazdia cyklisti alebo tam behávajú ľudia, ktorí majú fotku so sochou v parku v Piešťanoch. Alebo takú sochu nikdy nevideli, ale majú doma veľké zrkadlo a veľkú predstavivosť. Ja mám fotku, aj zrkadlo, aj predstavivosť.

Obliekol som si tričko, tepláky a na nohy som si dal botasky. Mal som také botasky, čo sa mi veľmi páčili, ale nemali už moje číslo. Boli zlacnené, tak som si kúpil aj také o dve čísla väčšie. Ja mám zopár takých topánok. Väčšinou sa mi páčia a väčšinou sú zlacnené a väčšinou už nemajú moje číslo. Mám také obyčajné číslo. Tak chodím v lete vo veľkých topánkach a v zime v malých. Alebo naopak, podľa zľavy. Vtedy som mal botasky o dve čísla väčšie.

Z domu som vybehol veľmi pekne. To som vždy považoval za dôležité. Pekný štýl. Moja žena občas rozpráva o tom, ako raz bežala štafetu za školu a dostala medailu. A bežala aj iné ako štafetu a mala aj inú medailu. Hovorí, že vždy bola na dlhšie trate. A hovorí, že mala vždy pekný štýl. Potom predo mnou a dcérou chvíľu beží a my sa strašne smejeme, lebo keď je pekný štýl, že ona odhadzuje nohy do oboch strán tak potom neviem, čo je smiešny štýl. Žena sa neurazí, len povie: „pozri sa radšej na svoje brucho“. Tak štýl. Štýl je dôležitý.

Vybehol som dôstojne. Ja si myslím, že pekný štýl je taký dôstojný. Na človeku nesmie byť vidieť, že ho to nebaví a že beží preto, že chce schudnúť na bruchu. Bežal som tak aby bolo každému hneď jasné, že bežím len tak pre radosť a že na bruchu nielen, že nechcem ale ani nemusím schudnúť. Tak som vydržal asi 30 metrov a potom som začal zakopávať, lebo jednak som už nevládal a jednak boli tie botasky fakt veľké. Vtedy som pochopil, že ženin pekný štýl odkopávania do strán má svoj význam. Chvíľu som bežal tak. Asi ešte 20 metrov a potom som bol v lese.

V lese sa beží do kopca. To som bežal asi 5 bežavých krokov. A potom som sa vychýchal, lebo som myslel, že keď sa vydýcham tak sa niečo stane. Nestalo sa nič. Tak som sa po tom lese len tak trochu prechádzal a vždy keď išiel niekto so psom, alebo s bicyklom alebo s bruchom, ktoré treba schudnúť tak som pobehol. Tak dôstojne. Tváril som sa, že je to príjemné. A potom som sa vydýchaval.

V polovici kopca som zistil, že nemusím vždy keď niekoho uvidím bežať. Môžem mať napríklad rozviazané šnúrky alebo sa len tak “akože“ prechádzam v teplákoch a obdivujem prírodu. Tak som si asi desať krát rozviazal a zaviazal šnúrky. Lebo mať zaviazané šnúrky je dôležité. A ešte som si obzeral prírodu. Ja normálne v teplákoch nechodím, lebo si myslím, že v teplákoch chodia len takí, čo sa pretvarujú, že majú rozviazané šnúrky ale inak chcú schudnúť na bruchu ale nechcú aby to niekto vedel.

Už nikdy viac som nešiel behať. Tie pekné botasky som rovno mohol hodiť do koša. Mali úplne okopané veľké špičky. Chvíľu som stál ešte v kúpeľni pred veľkým zrkadlom ale neschudol som. Od vtedy nechudnem. Od vtedy si hovorím, že raz schudnem. Ale hovorím si, že ešte mám čas. Stále vyzerám tak ako na tej fotke spred dvadsiatich rokov. Teda skoro tak. mám už menej vlasov a menšiu bradu. Ale brucho je úplne rovnaké. S tým rozdielom, že už nie je vypučené ale normálne. A tak si hovorím, že v našom veku už treba myslieť na každú alternatívu.