po pismenku

Bola to moja úplne prvá zamilovaná platňa. Elpéčka. To znamená, veľká, čierna placka. Obal bol taký čiernobiely. Tri tváre a veľký červený nápis. Na tej kapele som fičal tak ako moja dcéra dnes fičí na Hannah Montane. Nebola to moja úplne prvá platňa ale určite bola prvá, ktorá začala praskať. To znamená, že som ju zodral. Pravda je, že čím viac praskala, tým viac sa mi páčila. Praskanie vinilky k tomu jednoducho patrilo.

Normálne si neviem spomenúť, či som niekedy bol na ich koncerte. Skoro by som dal za to krk. Spomínam si na Olympic a Abraxas ale na Katapult nie. Ale musel som byť. Keď teraz zavriem oči tak sa normálne počujem ako svojim pubescentským mutujúcim hlasom vreštím:  Dědku, hobluuuuj. Tak toto sa mi v hlave objaví. Katapult ma držal dlho. Neskôr sa tá praskajúca platňa začala posúvať v čoraz väčšom štóse elpéčiek na úplný koniec. Potom mi ju rozhrýzol pes. Pes to bol dobrý, ale v istom šteniatkovskom veku každý pes potrebuje brúsiť zuby. Rituša si ich nabrúsila na Katapulte. Keď to tak beriem, tak vzhľadom na vek sme mali podobný vkus.

Potom som už Katapult nepočúval vôbec. Jednak sa nedalo a jednak som počúval xy iných vecí. Ale na rozdiel od tých iných vecí mi tá prvá platňa celá ostala v hlave.

To sú také veci. Proste niekedy namiesto odpovede zaspievaš. Ja síce spievať neviem, ale Katapult som zvládal. „Když máš kamaráda a von ...“ to som spieval dosť často. Alebo keď mrzlo a kľúč od auta do zámku nešiel: „Kámen byl klíč .... tak na to dupni brácho“ a tak. A občas aj iné. Ja som tú prvú platňu mojich prvých rockových hviezd nosil v hlave non stop. A tu mi hneď prišla na um pesnička Vlaky v hlavě. A tak. Proste sa jej dodnes neviem zbaviť. Ale už som ich nepočúval. Už som len tak s Katapultom v hlave chodil.

Aha. A ešte si spomínam na jeden deň v hyperobchode. Predávali tam také elektronické gitary a ja som pri nich chvíľu stál. Teda držal som tú gitaru v ruke a chcel som byť rockovou hviezdou. Prvá pesnička ktorá mi prišla na um bola tá od Katapultu: „když máš kamaráda ... „ a od svojej ženy som čakal jediné. Že sa na mňa zbožne pozrie a zvrieskne: „hoblúúúúúúúj“. Nezvrieskla. A ja som tušil, že do Katapultu by ma aj tak nezobrali.

No a tak prešlo zopár rokov a minulú sobotu sa Katapult do môjho života zase vrátil. Teda vrátil sa o čosi skôr. V pracovnom kompe som objavil zoznam emétrojok a medzi nimi aj všetky platne Katapultu. Natiahol som si ich na kľúč a potom v sobotu doma natiahol do svojho počítača. A fungovalo to. Z toho kľúča sa natiahli aj do mojej hlavy. Počúval som ich ako vtedy. Normálne som prišiel na to, že som ťažký nostalgik. Jediná vec nefungovala. Mohol som si Rúže krepový pustiť koľkokrát som chcel nepraskali za nič na svete. A mám taký pocit, že Katapult má praskať. Tak len toľko.

Že už je v Katapulte voľné miesto. Teda ak by som sa preorientoval na basgitaru. Ale asi to neskúsim. Niektoré veci v istom veku už nefungujú. Ja už nemutujem, Katapult už nepraská a Dědek už nehobluje. Celkom ma to zobralo. Umrela mi moja prvá naozajstná rocková hviezda. A teraz mi došlo, že som nikdy nemal na stene ich plagát.