po pismenku

V Tornali postavili diaľničný obchvat. Nie je tam síce žiadna diaľnica, ale obchvat už majú. Nepotešilo ma to. Míňam dedinu svojich detských prázdnin. Pred tým sme vždy prechádzali mestom, takou tou ostrou zákrutou pred námestím a hneď za preškrtnutou Tornaľou bola odbočka doprava. Gemer. 2 kilometre.  Osádka auta ( nech bola akákoľvek ) už vedela čo ju čaká. Tu som sa bicykloval. Tam do Gemera som chodil na prázdniny. Osádka odpovedala. Vieme. To si nám hovoril už tisíckrát. Tak počúvajte tisíc a prvý krát.

Z Gemera pochádza moja mama. Keď som niekomu povedal, že mama pochádza z Gemera každý si myslel - aké írečité slovenské prostredie. Gemer taký naozaj je, ale nie ten Gemer pri Tornali. Ten je maďarský. Írečito maďarský. Moja mama je odtiaľ. A tam sme chodievali na prázdniny. K naďmame a naďapovi. Jasné, že sa to píše inak ale pre moje prázdniny to podstatné nebolo. Mama ma vychovala slovensky a po slovensky. Maďarčina sa na mňa len lepila. Pomaličky a potichúčky. Bola to totiž dôležitá reč. Moji rodičia občas medzi sebou komunikovali rodne. Hlavne ak išlo o utajené veci. Bola to celkom komédia. Najprv na mňa po slovensky potom pohľad medzi sebou a príval cudzích slov. Stačilo pár prázdnin v Gemeri a udržať si nevedomý výraz v tvári. Mal som ich aj s ich esperantom. Samozrejme, že ma trochu učili. A zvyšok prišiel sám od seba. Presnejšie. Od naďmami a naďapu. Od gemerských starých rodičov.

Naďmamá it vaďúúnk, tu sméééé. A tma. Bozuľa na hlave a babičkino ištenkovanie a jézušmáriovanie.  Starí rodičia žili v klasickom vidieckom dome. Dlhá štrúdla so sedlovou strechou a dva vchody. Najprv schody hore do predných izieb. Potom schody dole do pivnice a potom schod do kuchyne. Trafil som tie schody smerom dole. Zastavili ma len ťažké dvere do pivnice. Začali sa prázdniny. Mama s otcom pár dní ostali a potom sa vrátili do Košíc. Ostali sme my so sestrou. Sestra bola staršia a maďarsky vybavenejšia podstatne viac. Ale hlavne. Hlavne bola staršia. Malo to svoje výhody. Prázdninovali sme spoločne ale sestra mala nápadníkov. Po celej dedine sa preháňali na pionierkach. Malých motorkách. Takú istú mal aj sestrin frajer. A previezol ma po dedine. Z dolného konca na horný a naspäť. Nikdy viac som sa už na motorke neviezol. Svoju Babetu nepočítam.

Babičkin dom bol tak približne v strede. Trochu viac doprava. Oproti potok, mostík a druhá časť ulice. Za domom dvor, záhrada, sad, kopec a les. Vpravo maličké vidiecke potraviny. Vľavo kaštieľ a parčík. Domček s povalou. Studňa na dvore. To mi z toho architektonického hľadiska príde zvláštne. Nikde inde som takú studňu nevidel. Bola súčasťou domu. Výčnelok v dome a studená hlboká. Kľuka a vedro. Musel som vyrásť kým mi naďmama dovolila ťahať vodu. To bola úplná chladnička. Ľadová voda v horúcom lete. Pivnica bola zakázaná. Neviem, či len pre ten prázdninový pád alebo tak všeobecne. Raz som sa do nej dostal. Bola tam motorka. Moped. Kúpil ho dedko v roku, keď došlo k menovej reforme a všetky peniaze boli zo dňa na deň bezcenné. Neskôr to bol moped mojej mamy. Niekde má čiernobielu fotku. Pekné dievča v baretke na mopede. Vraj si ho neužila. V Tornali prešla výkladom do miestneho pohostinstva. Tam sa jej motorkárska kariéra uzavrela a moped skončil v pivnici. Povala bola povolená. Občas. Boli tam osy a staré kufre. A občas tajomstvo. Písmenká ma bavili vždy a aj obrázky. Tým maďarským som ale veľmi nerozumel. Myslím písmenkám. Raz, a to mám pocit boli už prázdniny bez sestry som zistil, že stôl v prednej izbe má šuflíky. Boli tam staré fotografie a časopisy. Naďamamine časopisy. „NO“ z päťdesiatych rokov. Magazín pre socialistickú ženu maďarskej národnosti. Fotografie z päťdesiatych. Traktoristky a tak. To čo teraz ukazujú ako žarty v Hite storočia. Taká bola tá doba naozaj. Moja naďmama nebola socialistická žena. Bola to normálna gemerčanka.

Všetci ju v dedine volali Gizinény. Teta Gizy. Aj moja mama je Gizy. Všetky ženy v rodine boli Gizky, len sestra už nie je a ani moja dcéra už nie je. Ale dúfam, že vnučka bude. Aspoň to druhé meno. Gizella je podľa mňa fajn. V Gemeri to bolo bežné meno, ale keď ste povedali Gizinény bolo jasné o kom hovoríme. Mamin brat v dedine stále žije. Na konci ľavého konca. Keď sme od babičky išli so sestrou na návštevu, alebo s odkazom (keďže telefóny neboli) na priedomí sedeli iné nény. Pekne sme sa pozdravili. Čókolom alebo kezit čókolom. Alebo len kolom. A keď bol začiatok prázdnin tety sa opýtali: od koho ste? Od Gizinény. A hneď vedeli. To sú deti malej Gizky (akože mojej mamy)  z Košíc. Potom to bolo celé prázdniny jasné. Ale čókolom muselo byť. Aj keď ste s odkazom išli desaťkrát za deň a aj keď ste išli na bicykli. To bolo skvelé. Jazdil som na naďmaminom. Na naďapov som bol primalý aj keď boli chlapci, čo vedeli bicyklovať aj s nohou prepletenou pod tou hornou rúrou. Ja som dedkov nevyužíval. Využíval ho dedko. Kým pracoval, chodieval na svojom čiernom s kockovaným sedadlom do práce. Naďmama nepracovala. Bola doma a starala sa o vnúčence.

Varila skvelé maďarské jedlá, piekla výborné koláče a vždy keď bol čas išla do obchodu po chlieb. Neviem, či ste to tiež zažili. Horúci chlieb. Občas ma pustila do obchodu aj samého. Vtedy som prišiel s chlebom, ktorému som vykúsal koniec. Z vnútra sa robili geniálne horúce guličky. A keď babka dovolila, kúpil som si vidiecky luxus. Džús Poma. Ťažká plechovica s mrkvovo pomarančovou lepkavou šťavou. Vtedy mi to tak neprišlo, myslel som si, že sú to bohvieaké nudné prázdniny. Všetkých slovensky hovoriacich priateľov som mal v Košiciach a tu boli len chlapci, ktorým som dlho nerozumel. A ani oni mne. Aj to sa zmenilo, ale už to začína byť iný príbeh.

Tak v tomto gemerskom spomínaní budem musieť pokračovať. Mojou (dúfam, že len blogovacou) úchylkou sú pokračovania. Tak budú aj teraz. To len tak na ospravedlnenie. Mimochodom, teraz za to môže moja, vlastne rodáčka - Dionea z Figy. Vďaka hlavne za tú diskusiu.

A naďmama. Ak "tam" máte blog a číta sa aj po „gemersky“ tak kezit čókolom .........