po pismenku

„To kto má u teba popolníky?“ opýtala sa ma nedávno žena do telefónu, pričom mne bolo od začiatku jasné, že sa nepýta ale rovno to spochybňuje. „Ja nemám žiadne popolníky“ dodala žena a ja som už vedel, že som sa nemýlil a že naozaj sa na nič nepýtala. „To čo tam vypisuješ za bludy?“ opýtala sa a ja som zase vedel, že sa nepýta. „To teraz ako ja vyzerám?“ zase sa na nič nepýtala a ja som začínal tušiť, že je zle.

Moja žena si tu na blogu prečítala o svojich nových okuliaroch a niečo sa jej na tom nezdalo. „To s tými popolníkmi si prehnal“ povedala a už sa ani netvárila, že sa pýta. Ja som sa nadýchol, že konečne niečo múdre poviem ale zase som vydýchol, lebo moja žena povedala: „Popolníky boli niečo úplne iné. Ja nemám žiadne popolníky a ani keby som mala popolníky tak popolníky nemám“. „Ale veď ja som“ povedal som a nič som už nepovedal, lebo už zase hovorila iba moja žena: „ja viem čítať, čo si napísal, ja mám nové okuliare ako si napísal, ale ja nemám žiadne okuliare, čo by boli ako popolníky keby neboli ako popolníky a vôbec“.

A ja som bol tak ticho chvíľu a potom som sa nadýchol a potom som zase vydýchol, lebo žena sa asi nadýchla skôr: „No a ty si asi hlúpy“ a ja som sa nadýchol ale už som nič ani nechcel povedať, lebo však som sa len nadýchol akože z prekvapenia. „Čo sa tam nadychuješ?“ opýtala sa ma žena, pričom už viete, že sa nič nepýtala a mňa to ani neprekvapilo, lebo jednak sa nadychujem dosť nahlas a jednak moja žena vždy vie čo robím, keď s ňou telefonujem, hoci teraz som nerobil vlastne nič, len som sa nadychoval.

„Však, ja sa môžem uraziť“ povedal som a to som povedať nemal: „To ja sa môžem uraziť, to ja tu o sebe čítam, že mám okuliare, čo keby ich nebolo skoro vidieť tak by bolo vidieť, že sú popolníky, pričom to vôbec nie sú popolníky. Počúvaj, ty vieš vôbec čo boli popolníky?“ opýtala sa ma žena a teraz mi bolo jasné, že sa ma na tie popolníky naozaj pýta, pričom ale dopredu vie, že ja neviem.

„Viem“ povedal som aby som jej vybil z rúk všetky zbrane, pričom mi bolo jasné, že jej ich aj tak len nabijem. „Nevieš“ povedala žena lebo už mala nabité. „Také, jak popolníky s takým tými“ povedal som a už som nepovedal nič, lebo žena povedala: „Ha“. Keď moja žena povie: „Ha“ tak je zle. „Ha, vidíš, nevieš“ povedala žena hoci ja som v podstate nepovedal nič, ale ona aj tak vie, čo som si myslel a tak to povedala hneď.

„Popolníky boli silné dioptrie“. „No však“ povedal som a nič som radšej nemal hovoriť: „No však? No však. No však ja nemám silné dioptrie, ja mám špeciálne okuliare“ povedala žena a ja som bol trochu urazený. Ani som to nepovedal, lebo čo už budem hovoriť žene, ktorá aj tak vie, že som akože trochu urazený a tak aj bolo: „Čo sa urážaš? Čo si hlúpy?“ opýtala sa ma žena a ja som trochu dúfal, že sa pýta.

„A inak ako?“ opýtal som sa ženy. „No inak je všetko v poriadku“ povedala mi žena do telefónu a potom sme ešte telefonovali. Ale už sa nič také mimoriadne nestalo. „Už mi tu chýbaš“ povedala žena do telefónu a dodala: „S tebou sa ja najlepšie porozprávam“. „Ja viem, aj ja by som sa so sebou najlepšie porozprával“ povedal som žene. A potom sme sa zasmiali a ja som už nebol urazený. A ani moja žena nebola urazená. A nikto nemá popolníky. Aj keď teda medzi nami, trochu tie okuliare ako naozaj by boli popolníky, keby teda doba nepokročila a už nie sú a tak. No čo už.

 Toto keď si žena prečíta tak mi zavolá: „Ty si s tými popolníkmi nedáš pokoj?“ a ja budem vedieť, že ona sa vlastne na nič nepýta. A ja sa nadýchnem a potom zase vydýchnem. A tak.