po pismenku

Moja žena vidí všetko. Všetko a poriadne. Jeden by si povedal, že na tom nie je nič mimoriadne ale je. Moja žena nevidela vždy všetko. Napríklad, keď stojíme na križovatke tak ja teraz poviem: "Tam na druhej strane to modré, to vidíš čo to je?" a moja žena povie: "Vidím, to je" a povie čo to je, pričom ja to tu nenapíšem, lebo to modré by bola reklama a ja by som to mohol napísať, keby mi to modré za to zaplatilo. Ale nezaplatilo, lebo nevie, že moja žena to už vidí.

Ale vždy to tak nebolo. Minule keby sme na tej istej križovatke stáli a ja by som sa opýtal: "Tam na druhej strane, to modré, to vidíš čo je?" tak moja žena by mi povedala: "Kde je modré? A už svieti zelená?" a ja by som povedal: "Vidíš, nič nevidíš, to ako môžeš takto šoférovať?". Takto by som nemusel napísať vôbec nič o tom modrom, lebo oni aj keby chceli aby som im tu robil reklamu, tak aj tak by som nemohol, lebo moja žena ich nevidí.

Ale už vidí. Moja žena má nové okuliare a vidí v nich všetko. Až tak, že je to na nervy. "Zase som zakopla, som voľajaká menšia" povedala mi minule, keď zakopla. Nezdala sa mi menšia ani o jeden centimeter ale ide asi o okuliare. Má ich také voľajaké špeciálne, že vidí všetko a ešte sa jej zdá, že je menšia. Myslím, že dakedy sme takým okuliarom hovorili popolníky a boli to také okuliare, čo ešte aj v sebe mali okuliare alebo nejak tak. Cylindrovky, či ako sa to volá. Proste také okuliare, keď už človek nevidí, čo je na druhej strane križovatky. To modré, čo nechcem napísať, čo je, lebo mi neplatia za reklamu. Tak také okuliare, akože popolníky má teraz moja žena. Také popolníky si v minulosti hneď každý všimol, lebo to sa nedalo nevšimnúť si. Ale doba pokročila.

Na mojej žene okrem toho že už všetko vidí a má pocit, že je menšia nevidno vôbec nič. Nikto si nevšimol, že má nové okuliare a niektorí si dokonca mysleli, že okuliare nemá, čo by bol ale totálny nezmysel, lebo keby moja žena nemala okuliare, tak by si nikoho nevšimla a tak by sa ani nemohla rozčuľovať nad tým, že si nikto na nej nič nové nevšimol. Tak jednoducho má také okuliare, čo nielenže nevidno, že sú to vlastne popolníky ale ani nevidno, že sú to okuliare. Trochu vidno z boku ale inak skoro nevidno. Sklá sú priezračné a ani rámy to poriadne nemá, teda nemá to vôbec. Len z boku.

Moja žena také nemá rada. Akože ona už všetko teraz vidí a vidí napríklad aj človeka na druhej strane ulice. Ak takého človeka pozná, tak za ním uteká akože ho konečne vidí a ten človek ju tiež vidí ale nevidí na tom zmenu. Lebo moja žena je taká istá ako predtým. Taký človek si len pomyslí, že moja žena už konečne nie je namyslená a netvári sa, že ho nevidí ako sa tvárila posledných veľa rokov. Moja žena o tom samozrejme nič nevie, lebo ona nevie, že ho videla tak často posledných veľa rokov ale vie, že má nové okuliare a tak čaká, že to ten človek uzná: "Jéééj aké pekné okuliare máš, také čo ani nevidno skoro".

Moja žena má teraz orlí zrak a ona by to ocenila. Ale taký náhodný človek nepovie nič. Nepovie: "Jéééj aké pekné okuliare, čo ich skoro nevidno" lebo on ich skoro nevidí a nemá také okuliare ako moja žena, čo vidí všetko. Tak si potom moja žena povie, že taký človek je ale poriadne nevšímavý a peniaze za okuliare ako keby išli hore komínom. Pričom sa myslí len na to, že aké drahé a nikto ich nevidí. Tak neviem. Dakedy tie popolníky určite nestáli toľko a každý ich videl.

Ale samozrejme jednoduché to moja žena nemá. Žiť s pocitom, že človek všetko vidí a vidí aj to čo je napísané modrým za križovatkou je ťažké. Navyše sa zmenšila. Lebo hoci to nie je vidieť cíti sa tak. Tak občas si dá aj staršie okuliare. Niekto by jej vtedy mohol povedať: :Jéééj, ty zase nosíš okuliare?" ale nepovie jej to, lebo moja žena ho neuvidí na druhej strane ulice, alebo pri tom modrom na križovatke a tak prejde okolo neho. Taký človek si potom povie: "Bóóže, si myslí, že keď má zase okuliare, tak sa už s nikým nemusí baviť". No a tak. Moja žena už všetko vidí ale nie každý to vidí.