po pismenku

„Cccc.“ Zobudíte sa na to ako na vás niekto ccccká. Normálne spíte a niekto vám nedá pokoj. Napríklad žena. „Ccccc“ povie. „Čo ccckáš“ poviem ja. „Chrápeš“ povie žena. „Nechrápem“ poviem ja. „Asi prečo potom cckám?“ „Spi a neccckaj. Ty chrápeš“ poviem žene aby som uzavrel debatu. „Nechrápem, ty chrápeš“ žene sa zjavne nechce spať a už ani vám. „Chrápeš a ccckáš, nedá sa tu spať“ a v tej chvíli by už každý sebavedomý chlap zobral pod pazuchu vankúš a paplón a išiel by spať na gauč. Každý chlap. Každý, ktorý má vankúš a paplón a gauč. Ja nie som sebavedomý. Nemám gauč a nemám vankúš. „Spi a neccckaj“ a prevalím sa na druhý bok.

To bol príbeh zo života. Nebol to môj príbeh. Ja nechrápem. V tomto jedinom súhlasím s hrdinom prvého odstavca. A ešte v tom, že nemám gauč a vankúš. Ja nemám vankúš lebo spím na bruchu. Na chrbte ma to už nebavilo. Každú noc ccckanie. „Chrápeš!“ „Nechrápem, ty chrápeš. A ccckáš!“. Keby som bol hrdina tohto príbehu povedal by som, že ma to vtedy prestalo baviť. Že vtedy som začal spať na bruchu. Ale to by som priznal, že chrápem. Ja nechrápem. To je príbeh iného života. Ccckanie ako dôkaz nestačí. Nikdy som sa chrápať nepočul. Vždy keď žena zaccckala a ja som sa zobudil, bol som ticho. Len žena v spálni buntošila. Ccckala.

Spím teda na bruchu a nechrápem. Nikto ma nebudí. A keby ma aj budil neodídem na gauč. Gauč nemám a ani vankúš. Skúšal som spať na bruchu s vankúšom ale nešlo to. Bol som dolámaný a nevyspatý. Ako keby niekto celú noc ccckal. A buntošil. Tak pod hlavu si dávam ruku. Do ruky ma raz za dva týždne vakcínujú proti alergii. Vtedy ma ruka bolí a stokám. Celú noc buntoším. „Čo stokáš“ opýta sa v noci žena. „Nestokám, spi“ poviem jej a zastokám od bolesti. Nech si zvyká. Nech vie ako trpím keď nechrápem. Keby som spal na chrbte, nespala by a ccckala by. Tvrdila by mi že chrápem. Tak nech nespí zo stokania. To je stále príbeh iného muža. Vymysleného. Ja nechrápem. Ja len stokám keď ma bolí ruka. Spím na bruchu ako už viete. A bez vankúša. A nechrápem.

Moja žena v noci nespí. Alebo cccká alebo sa pýta prečo stokám. Je nevyspatá. Mohla by sa vyspať pred tým ako zaspí ale nemôže. Večer nezaspí. Väčšinou má nervózne nohy. Sedíme na posteli a ona povie: „mám nervózne nohy“ a začne nimi pochodovať. Pochoduje a sedí. „Čo? Máš zase nervózne nohy?“ opýtam sa pre istotu. Vidím, že má a aj som počul ale nech trpí, keď ccká. „To je strašné“ povie. „Čo?“ poviem ja. „No tie nohy, tie nervózne nohy“ a dupoce po parketách pričom sedí na posteli. Také problémy ja nemávam. Ja teda nemám ani problémy s chrápaním a problémy s nohami mám len občas. „Čo dupoceš“ opýta sa žena, keď výnimočne dupocem po parketách tak že sedím. „Nič, nejaké mám nervózne nohy“ poviem a ďalej dupocem. „Nervózne nohy mám ja“ povie a dodá „ty chrápeš“. A tak. vojdú do mňa nervy. Keby som nevedel, že to je príbeh iného chlapa a keby som nevedel, že nemám náhradný gauč tak v tej chvíli zoberiem vankúš a paplón a dupocem na gauč. Ale nedupocem. Jednak mám nervózne nohy a jednak nemám gauč a vankúš. Tak tam sedím a fučím. „Fučíš. Chrápeš, dupoceš a ešte fučíš“ povie moja zákonitá žena a sfučí. „Tu sa nedá spať, ty si strašný chlap“ dodá a ľahne si spať.

Niekedy si pustíme dévedéčko. Ležíme a pozrieme si titulky. Potom zaspíme. Niekedy žena zaspí s okuliarmi na nose. Ja si ich dám vždy dole po titulkoch. Potom už tak dobre nevidím a tak zaspím. Na to že tak zle spíme zaspávame relatívne skoro. Po úvodných titulkoch. A potom v noci žena buntoší. Cccká alebo sa sťažuje že fučím. Ja nefučím a nechrápem. A neccckám. Snažím sa spať. A niekedy pred tým čítam.

Mám nad hlavou lampičku a keďže som krátkozraký okuliare na čítanie nepotrebujem. Čítam si a svietim. Niekedy žena povie „spi už“ a niekedy nepovie nič len sa prehadzuje na posteli. To vtedy keď má nervózne nohy alebo ju ruší svetlo. Alebo jedno aj druhé. Fučí. Nepoviem jej nič. Zhasnem a spím. Ľahnem si na brucho a pod hlavu si dám ruku. Keď som po vakcinácii bolí to ako sviňa. Fučím a prehadzujem sa. Prehadzujeme sa dvaja.