po pismenku

Futbal ma obišiel. Ale je to nespravodlivé. Bol som v tom úplne nevinne. Bol som normálny chlapec čo chcel byť futbalista. Ale niekto ma vyfauloval. Nepomohli mi ani tréningy.

Mal som desať rokov a akurát som začal chodiť do inej školy. V Argentíne boli majstrovstvá sveta vo futbale. Všetci chlapci pozerali futbal. Dokonca mám pocit, že v našej rodine sa vtedy objavil prvý farebný televízor. Ak nie vtedy tak až na ďalšie majstrovstvá sveta. v každom prípade sme všetci pozerali futbal. Všetci sme fandili Holandsku a Mariovi Kempesovi. Mario Kempes bol najlepší futbalista na svete. Mal dlhé vlasy a na drese desiatku. Akurát že nebol holanďan ale argentínčan. Vo finále hralo Holandsko proti Mariovi Kempesovi. Držal som palce Holandsku a Mariovi Kempesovi. V mojich očiach sa to skončilo remízou. Mario Kempes dal dva góly a Holandsko prehralo.

Mario Kempes bol hviezda. A hviezdou našej triedy bol Rasťo. Rasťo mal rodinu v Argentíne a po niekoľkých mesiacoch mu prišiel balík. V tom balíku boli futbalové časopisy a na každej obálke bol Mario Kempes. Bol aj na každom plagáte a na každej fotografii. V Argentíne a v našej triede bola Kempesománia. Tie časopisy som Rasťovi strašne závidel. Mal som jedinú Kempesovu fotku z časopisu Štart. Časopis Stadion som nezohnal. Rasťa som nenávidel. Mal Kempesa a vedel hrať najlepšie futbal z celej triedy. Chodil na futbal a bol útočník.

Na telesnej výchove sme hrávali futbal aj my. Chodil som do Áčky a proti nám hrala Béčka. Dresy sme mali všetci rovnaké. Červené trenírky a biele tielka. „Áčka si dá tričká dole“ povedal telocvikár. „Brankár nemusí“ dodal. Brankárom Áčky bol telocvikárov syn. Chodil som do triedy s telocvikárovým synom. On bol brankár, Rasťo útočník a ostatní tak rôzne. Ja som bol záložník.

Záložník je ten, čo nevie dať gól a ani nezabráni iným aby dali gól. Nie je ani útočník a ani obranca a brankár už vôbec nie. Potuluje sa po ihrisku niekde v strede a jeho úlohou je nezavadzať keď útočí Áčka bez tielok a strašne zavadzať keď útočí Béčka v tielkach. Mal som v Béčke kamaráta. Tiež bol záložník. Prechádzali sme sa okolo stredu ihriska a zavadzali sme všetkým. A potom som dal jediný gól svojho života. Taký za aký by sa nemusel hanbiť ani Mario Kempes. O Rasťovi netreba hovoriť.

Rozprávali sme sa so spolužiakom z Béčky a pri mne bola zrazu lopta. Jediné čo v takej chvíli záložník urobí je, že tú loptu strašne silno odkopne k súperovej bránke. Odkopol som ju neuveriteľne silno. Nikdy predtým a už ani nikdy potom som tak dobre loptu netrafil. Bolo to ako z majstrovstiev sveta. Lopta preletela cez pol ihriska a spadla do bránky. Ten brankár nemal šancu. Zdvihol som ruky ako Mario Kempes. Ale nikto mi negratuloval.  

Dal som si vlastný gól. Z polovice ihriska. Synovi nášho telocvikára. Kým sme sa so spolužiakom z Béčky rozprávali bola zmena strán. Mne to ušlo. Keď hral Mario Kempes a bola zmena strán vždy bola prestávka. U nás nebola. Len všetci prebehli na opačnú stranu ihriska. Všetci okrem záložníkov. Záložníci ostávali v strede ihriska. Keby náš brankár bol tiež bez tielka možno by sa to nestalo. Možno by som dal normálny gól, ktorý by ma preslávil alebo by som aspoň nedal gól, ktorý ma úplne znemožnil.

Bol to naozaj pekný gól. Jediný naozajstný gól v mojom živote. Všetci mi vynadali. Najprv mi vynadal rozhodca, čo bol telocvikár. Potom mi vynadal brankár, čo bol jeho syn. Potom mi vynadali úplne všetci. A úplne nakoniec mi vynadal Mario Kempes. Teda náš Mario Kempes. Rasťo nedal ani jeden gól. Prehrali sme 0:1. Skončila sa moja futbalová kariéra. Nikdy som sa na majstrovstvá sveta nedostal. Nikdy som na vlastné oči nevidel Maria Kempesa.