po pismenku

„Čo dávajú?“ povedala mama alebo oco. „Televarieté“ odpovedala mama alebo oco. Alebo Mesto baví mesto. Alebo nemocnicu, alebo Majora Zemana alebo Ein Kessel Buntes. To keď bola sobota. Vlastne vtedy bola vždy sobota alebo piatok. Piatok len vtedy, keď nebola pracovná sobota. Vtedy som mohol pozerať televízor aj ja.

Najradšej som ležal na koberci. Mali sme kompletnú sedačku ale ja som miloval koberec. Oco sedel v kresle a mama na gauči. Sestra v druhom kresle alebo nesedela. Ja som si ľahol na koberec. „Bude ti zima“ povedala mama keď bola zima. Keď bolo teplo tak nepovedala nič. „Nebude“ povedal som, keď bola zima a keď nebola tak som nepovedal nič. Skončili sa správy v ktorých išiel v zvučke kombajn a začal sa program. Ležal som na koberci a nespal som. Bol som jediný z rodiny.

To som nikdy nechápal. Moji rodičia boli schopní zaspať aj pri Majorovi Zemanovi a aj pri zábavnom programe Mesto baví mesto. Jednoducho zaspali.  Otec nezaspal pri hokeji a mama neviem. Možno pri Nemocnici na okraji mesta alebo Žene za pultom. Ale inak vždy. Aj pri tej najnapínavejšej scéne. Aj pri tej najhumornejšej scénke. „Prečo spíte? Ja keď vyrastiem, tak nikdy nezaspím“ povedal som rodičom. Ale nepočuli ma. Spali.

A ešte jednu vec som nechápal. Vždy sa zobudili vtedy, keď som mal ísť spať. Bol som ticho ako myš. Vedel som, že po Televarieté pôjde francúzska kriminálka. Alebo Biela veľryba. Alebo niečo iné. Hocičo. Niečo, čo chodí potom, keď už to pozerať nemôžete. Čušal som ako voš pod chrastou.  Potichučky som sa priplazil po koberci k televízoru a stíšil som ho. Nemohol som to urobiť diaľkovým ovládačom, lebo diaľkový ovládač ešte nebol vymyslený. Tak som sa plazil. Ticho ako tí záškodníci z Majora Zemana. Alebo ako partizáni. Dal som to tichúčko a čakal som na zakázaný program.

„Prečo nejdeš spať?“ ozvala sa mama alebo oco, ktorí presne do tejto chvíle spali. „Nič, už idem“ a išiel som. Nedalo sa nad nimi zvíťaziť. Nechal som si pootvorené dvere a preklínal som tú chvíľu, keď som stíšil hlas. Ležal som v posteli a dúfal som, že to modré svetlo čo vychádza z obývačky je ten zakázaný program. Nepočul som nič, len také niečo neidentifikované. Niečo zakázané. Hrôza. Navyše som vedel,  že moji rodičia pri tom aj tak spia.  Išiel som sa vyčúrať. Akože. „Nešpekuluj. Spať.“ jeden z dvoch spiacich rodičov sa zobudil. Alebo obaja. Nedalo sa zvíťaziť. Spali pri televízore a ja som spal v posteli.

„Čo dávajú?“ opýtam sa dcéry ktorá stráži televízor. „Rosamundu Pilcherovú“ povie dcéra so zasneným romantickým pohľadom, alebo má iskru v očiach a povie „Susedia“. „Hmm“ poviem a idem si do izby zapnúť počítač „a potom hneď spať“ dodám a čakám na svoju chvíľu. V obývačke sa po hodinke alebo hodinke a pol ( záleží od pohľadu v očiach) zabundoší. Dcéra dá pusu na dobrú noc a my so ženou sa sťahujeme pred televízor. Musíme dobehnúť, čo nám v detstve ušlo. Francúzsku kriminálku, americký thriller alebo hocičo čo chodí po desiatej. Žena si ľahne na gauč a ja si sadnem do kresla. Dcéra sa ide vyčúrať. „Nešpekuluj, spať“ odkážem zasneným očiam a nechám ju dúfať, že to svetlo z obývačky je to tajomstvo.

„Spíš?“ opýtam sa po titulkoch ženy. „Hmmm?“ odpovie žena. „Či spíš? Lebo keď spíš tak choď spať“ dodám a viem, čo žena odpovie. „Ešte nie. Pozriem to s tebou a potom ma zobuď“. Úvodné titulky sa skončia a ja zadriemem. V kresle sa spí horšie ako na gauči a na koberec ma to už neťahá. Driemem a strážim ženu. „Vstávaj, už sa to skončilo“ oznámim po záverečných titulkoch. „Hmmm. A dobré to bolo?“ povie žena a ide sa spať.