po pismenku

Moja dcéra je chorá. Vždy to tak hlúpo vychádza. Zásadne ochorie vtedy keď nie som doma. Keď som otec na telefóne. Aj teraz sa to tak stalo. Zavolala mi žena. Dcéra má asi šarlach. To je strašné slovo. Ten šarlach. Také ako týfus. Alebo tuberkulóza. Alebo cholera. Také niečo čo je v čiernobielych filmoch. Alebo vo farebných z Afriky. Niečo ako ebola. Ale doktor Dustin Hoffman nie je po ruke. Po ruke je moja žena a ja som na telefóne. Tak šarlach. Ako z filmu.

Moja dcéra je ukecaná. Aj tak normálne a aj tak choro. Teda keď je chorá. Keď má horúčku. Vtedy je ukecaná viac ako keď nie je chorá. Strieľa zo seba slová ako z kalašnikova. Neskutočná kadencia. Bez nádychu. Asi takto:

Tatkomôjkdesiterazbollebomnejezimaavšetkomabolíakdeje prosímťamamkanechjeonatiežtulebototuonajesícevždyale musíbyťtuajterazaksomjavašadcérataksaomňastarajteaešte mipovedzkdejebaškaačoonarobíakoľkojehodín.  

Moja dcéra mala horúčku. Šarlachová choroba sa tak začala. Počul som. Žena mi to povedala do telefónu. Vysokou horúčkou. Aj som sa hneď opýtal. Kecá ako z guľometu? Jasné. Skoro 40. Nie 40 slov za 10 sekúnd ale 40 ako teplota. Veľa. Dcéra je ale zlatá. Je ochotná sa vopchať pod ľadovú sprchu. Znižovať teplotu. To by som ja nedokázal. Ja keď mám teplotu gúľam očami, pomaličky vzdychám a som ticho. Pod sprchu by ma nedostal nikto. Za žiadnu cenu. Mlčím. Mám kadenciu vzdychania a ticha. S nádychmi. Asi takto.

Och ...... och ...... ach ....... chch ....... och ........ ach ........... ach...ch...ch....ch ......chchch .........ach ........ach ..........och ... ch ..........chhhhh .......

Moja dcéra však prišla s novinkou. Povedala mi to žena do telefónu. Má šarlach a schizofréniu. Akože. Predstav si – povedala mi žena – hovorila mi, že jej do ucha nejaký hlas hovorí aby rukou búchala o posteľ. Aj búchala. Nevidel som ale viem že áno. Moja žena o takých veciach nežartuje. O šarlachu a búchaní do postele. Povedala mi to aj dcéra. Keď už nemala horúčku a nemala tú kalašnikovovskú reč. No fakt tatko, do ucha mi hovorili. Že mám búchať do postele. Tak som to povedala mame.

Moja dcéra má múdreho tatka. Síce nikdy nie je doma, keď má horúčku ale vždy vie dobre poradiť cez telefón. To je bomba – povedal som do telefónu – to využijeme, my to tvoje ucho naučíme slovíčka na angličtinu a cez písomku ti bude našepkávať.  To máš jednoducho super. Také ucho čo samé rozpráva. A dcére sa to páčilo. Ktovie, možno sa to páčilo aj tomu uchu. Nie som si celkom istý pri ktorom uchu mala priložený telefón. Či pri tom čo je ticho alebo pri tom, čo mudruje o búchaní do postele. Myslím, že pri tom nevystatom. Lebo to ucho už je ticho. Asi sa naľakalo. Teraz čuší, lebo keď neprestane bude sa musieť naučiť po anglicky. Aby našepkávalo cez písomku. Viem, že je ticho. Overil som si to. Telefonicky. Ako inak.

Moja žena hovorila aby som nič nehovoril. Aby som to nepripomínal. Aby si naša dcéra nezačala myslieť, že naozaj niekoho má. V uchu. Tak nepripomínaj jej to – povedala mi žena do telefónu. Hmm. Povedal som ja. Ale myslel som si svoje. To ucho treba využiť. Tak som zavolal dcére. Zmenil som hlas. Šepkavo basbaritónovo.

Moja dcéra zobrala telefón. Stlačila príjem, povedala haló a v uchu sa jej ozval hlas. Ten šepkavo basbaritónový. Som tvoj hlas v uchu, a v bruchu máš muchu, juchu chuchu. Začala sa rehotať. Tatko – povedala do telefónu tomu šepkavému hlasu – ty si robíš srandu. A rehotala sa. Hlasy už v uchu nepočuje. A hovorí celkom zrozumiteľne. Dáva medzi slová medzeru. Kalašnikov je už odložený.

Teplota klesla a možno to ani nie je šarlach. Nevysypala sa. A či to je šarlach to sa dozvieme definitívne v piatok. U doktorky. Ale o tom hlase jej nepovieme nič. Ešte by si niečo myslela. Taký hlas treba šetriť na horšie časy. Mimochodom, slovíčka na angličtinu sa musí dcéra učiť sama. Keď si ten hlas zobral dovolenku.