po pismenku

Na sovietsku hudbu ja mám úchylku. Dosť nekontrolovateľnú a dosť bezhraničnú. Tak. Po "sovietsky" sa mi páčia aj veci, čo by sa mi tak "nesovietsky" nepáčili. Jednoducho povedané, na sovietsku populárnu hudbu som ja úchyl. Môžete mi pustiť akúkoľvek somarinu ale ak to bude po "sovietsky“ máte ma na udici. Z tejto strany som asi pako ale každá strana má aj druhú stranu. A z druhej strany sa mi niektoré veci páčia aj tak neúchylne.

Kedysi sa mi sovietska hudba nepáčila vôbec. Zase si netreba myslieť, že som úchyl od narodenia. Od narodenia sa mi sovietska hudba nepáčila a v puberte som sa z nej smial tak ako každý. No somarina. Somarina ako povinná literatúra. Ja si vlastne na normálnu sovietsku hudbu z toho obdobia ani nespomínam. Teda viem, že občas hrali Allu Pugačevovú a viem, že boli Vesjolyje Rebjata. A bodka. Ja mám dokonca taký pocit, že oni tú sovietsku hudbu nehrali ani v našom sovietskom rádiu, aj keď teda určite hrali. Ale moje uši nepočúvali. Moje uši sa otvorili až vtedy.

Skoro by som dal svoj krk na to, že to bolo na Bratislavskej lýre. Tú vtedy dávali vždy v priamom prenose. A v jednom z tých prenosov ju uviedli. Povedali určite niečo také, ako: „A teraz nám zaspieva známa speváčka zo Zväzu sovietskych socialistických republík. Dámy a páni, súdruhovia a súdružky, privítajme na scéne Bratislavskej lýry umelkyňu Žannu Bičevskú“. No a vtedy som chcel určite prepnúť. Ale neprepol som. Nebolo kam prepnúť. Vtedy zase až toľko programov nebolo. A potom som chcel ísť určite do kuchyne, že si dám pivo ale zase ja ani dnes nemám v chladničke pivo a vtedy by ma mama s otcom aj tak prerazili. Tak som si asi išiel urobiť sirupovú vodu zo sirupu Lesná zmes. A potom som sa z tej kuchyne vrátil.

Ja sa na to zase až tak presne nepamätám ale povedal by som, že to bol šok. Tá umelkyňa zo ZSSR bola totiž totálny hippie. Aby bolo jasné, ja som vtedy až tak veľmi netušil, čo presne je hippie ale viem, že mala dlhé rozpustené vlasy a dlhé rozpustené šaty. Povedal by som, že ako z takého hippie filmu aj keď je pravda, že vtedy som ešte žiadne hippie filmy nepoznal. A mala gitaru. Nie na elektriku a ani vlastne nie takú normálnu gitaru. Takú zvláštnu: veľkú a vyrezanú. No čudnú. No takú, že človek, keby sa nebál rodičov tak ide fakt do chladničky na pivo.

Ale ona ma dostala. Bolo to také, ako sa nezabúda. Normálne iné. Od tej chvíle som už na Žannu Bičevskú nezabudol. Potom som ju niekoľko rokov nevidel a nepočul. A potom som mal oči aj tak len pre svoju ženu. No a ešte o chvíľu neskôr som mal oči stále len pre svoju ženu ale predsa už len aj pre jej zbierku vinylových platní. Keď sa to tak vezme, tak to naše manželstvo bolo z rozumu. Mala také platne ako som ja nemal a tak bolo potrebné manželsky uzavrieť zlúčenie našich zbierok.

Moja žena mala poľský Perfect Live a niekoľko bítlsoviek a zopár kúskov od Gombitovej a Marylu Rodowicz a hlavne, hlavne mala Žannu Bičevskú: Bičevská spieva Okudžavu a to všetko v azbuke. Tak aj pre tú platňu som si svoju ženu musel zobrať za Žannu. Teda trepem: za ženu. A aj som si ju zobral.

Dnes mám zopár cédečiek s Bičevskou ale tá vinylka je aj tak zo všetkých najlepšia. A ak sa nemýlim je na nej aj táto pesnička.