„Poď, urobíme si spolu fotku“ povedala mi dnes kolegyňa, ktorá odchádza z práce. Iná kolegyňa zobrala digitálnu mašinku a povedala: „usmejte sa“. Usmiali sme sa. Urobila cvak aj keď pravda je, že to cvak nebolo počuť. Také digitálne ticho. Pozrela sa na monitor a povedala: „asi sa mi zatriasla ruka tak ešte raz“ a mne to už bolo jasné. Zase sa jej zatrasie ruka. Ale v ruke to nie je. „Úsmev“ a ozvalo sa digitálne tiché cvak. „Pekné“ povedala s pohľadom na monitor a mala taký úsmev. Vedel som to. Keď tá kolegyňa raz s niekým bude pozerať staré fotky tak ten niekto do mňa ďobne prstom a povie: „a ten čo sa usmieva ako pako, to je kto?“.
Ako pako. Ako úplný pako. Tak vyzerám na každej fotografii. Nemôžem si pomôcť. Netuším ani v čom to bude. Napríklad ráno. Osprchujem sa v horúcej vode. Všade je para a hmla. Rukou pretriem zrkadlo a tam je celkom milý muž. Trochu rozostretý, lebo predsa len je tam para a on nemá okuliare. Ale myslím, že sa dá. Teda pod hrudníkom to už nie je úplne ako z časopisu ale nad hrudníkom je. Napríklad z časopisu Senior. Alebo Výživa. Alebo Rady z lekárne. Proste normálne. Ale ak by som sa odfotil - tak by to bolo nenormálne. Jednak para a hmla a jednak by som nemal okuliare a jednak to je tak vždy. Bolo by to akurát tak na titulku pre časopis Pako. Ako pako.
Nebolo to tak vždy. Kým bol svet čierno-biely bolo to v poriadku. Na čiernobielych fotografiách vyzerám normálne. Som na nich mladý a svieži. Na niektorých je para a hmla a na niektorých nemám okuliare. A napriek tomu je to svieže. Ten chlapec má bystrý pohľad a na hromadnej fotografii by ste ma tiež našli. Pichol by som prstom a povedal: „tento fešáčik, to som ja“.
Mohol za to môj fotoaparát. Bol sovietsky a volal sa Vilia. Teda písal sa azbukou ale čítalo sa to vilia. Dávali sa do toho kinofilmy. Čiernobiele. Nedával som farebné. Jednak boli drahé a jednak neboli. Teda väčšinou neboli. Naťahovalo sa to a malo to taký objektív čo sa točil. Podľa toho, či to, čo fotíte je ďaleko alebo blízko. Alebo stredne ďaleko. To je zároveň stredne blízko ale o to vlastne nešlo. Bol to dobrý fotoaparát. Mám dôkazy. Ďobnem do fotky, do fešáčika a poviem: „tento fešáčik, tak to som ja“. A potom to bolo ešte lepšie.
Vilia mi spadla na zem. Od tej chvíle som začal fotiť najlepšie fotografie na svete. Na každej fotografii bol dôkaz. Keby vtedy boli Akty X poslal by som im svoje fotky. Na každej fotke UFO. A na každej fotke ja. Fox Mulder by sa zbožne pozeral na moje fotky a ja by som v centrále FBI pichol prstom do čmuhy a povedal by som: „hej Fox, táto čmuha tu, tak to som ja“ a Fox by odpadol. Tak dobre som vyzeral. Ako UFO. Na každej jednej fotografii. Tak v strede a trochu hore a mierne doprava. Tak tam to bolo. Väčšinou tam bola moja hlava a cez ňu čmuha. Ak bola moja hlava nižšie tak čmuha by bola nad mojou hlavou. „Hej, a táto čmuha nad tvojou hlavou? To určite nie si ty!“ povedal by Fox a mal by pravdu. „No Fox, máš pravdu, táto čmuha nad mojou hlavou to nie som ja“ povedal by som tichým hlasom a Fox by to skúmal. Že čo to je. V tom období som mal najkrajšie fotky na svete.
Potom sa niečo stalo. Neviem čo a neviem prečo. Ako som sa mohol vzdať Vilie? Od tej chvíle vyzerám na každej fotke ako Pako. Väčšinou sa usmievam. Vždy viem, že keď sa usmievam tak to dopadne zle. Som taký pokrivený a žiaľ veľmi ostrý. Žiadna čmuha. Neviem, či by sa tieto nové fotky dostali až na stôl k Foxovi ale ak áno obávam sa jediného. „Tento pako na tej fotke, to je kto?“ opýtal by sa ma Fox a ja by som sa asi na neho usmial. „Aha“ povedal by Fox a dal by ma z budovy FBI vyviesť. Do budovy FBI sa pako nemôže dostať. Tak toto sa stalo.
Ráno keď sa zobudím a osprchujem sa v horúcej vode je to v poriadku. Ale počas dňa sa musím vyhýbať fotoaparátu. Občas idem a japonskí turisti si fotia pamiatky. Skloním hlavu a zamračím sa. Neusmievam sa na nich. Nie, že by som ich nevidel rád ale nechcem im pokaziť zážitok. Hovorí sa, že Japonci si fotia všetko. Potom doma v Tokiu nejaký Takeši pichne do fotky a povie: „a tento pako, toho sme kedy nafotili?“ a bude po propagácii krajiny. Toto si na svedomie nezoberiem. Jedno východisko by bolo ale nechce sa mi do toho. Pochopil by japonský turista, ak by som mu ten fotoaparát hodil o zem a potom sa na neho usmial? Že: „Takeši, teraz fotografuj. Budeš to mať ako z časopisu. Ako Krásy Slovenska“.
Komentáre
tak posli fotku
jáááj ...
to mozno, ale nema ju jej bratislavska pobocka :s
:))
ja len, ze
:-)
hmmm ...
písmenko, ja
ištenem ...
čomu sa
panimáju ...
pakovia
a ty kokso...