Vždy som mal problém ísť do kaviarne v ktorej som ešte nebol (taká tá depkoidná hanblivosť) a ešte horšie to bolo s reštauráciou. Dookola som vždy chodil na to isté miesto, kde som to už prekonal. A vlastne je to dodnes tak. Nové veci nachádza skôr manželka alebo priatelia. Ja som verný objaveným miestam. Ale občas to na mňa príde. Potrebujem kávu a domáce kaviarne sú ďaleko. Celkom preto chápem fast-foody. To je tá anonymná stravovacia jednotka. Niečo ako všeobecná závodná jedáleň. S mekáčom mám len ten (neglobalistický) problém, že nejem mäso a na fishburgeroch si život nepostavím. Ale objavil som si kaviarenský mekáč.
Oranžovo hnedé priestory sú už pomaličky všade. Objednávka pri pulte a hneď sa aj platí. Dostanete číslo (ak je plno – ak nie je tak ani číslo nie je, rieši to pamäť obsluhy) a s tým sa ide k stolu. Maličkému, okrúhlemu na ktorom je miesto pre popolníček a taký zvláštny úkaz. Drevená objednávkovo lístková cukornička. Tácka s objednávkou sa vojde len tak tak. Tak pre jedného. Francúzsky film to síce nepripomína a keďže nedolievajú kávu tak ani americké road príbehy ale je to anonymné. A majú noviny. Síce obchytané a občas rozchytané ale šanca na voľnú ekonomickú prílohu a kurzy na komoditných burzách tu je. Občas je voľný aj minulotýždňový TV program (šanca zistiť kde človek ušetril čas) a včerajšie mienkotvorby. A je tam wifi signál, to znamená zopár notebookov a zopár nosov zaborených do obrazoviek. Bez môjho nosa. To v bratislavskom Coffee co. na Obchodnej. U mňa občasný nedostatok novinkových písmenok rieši blízkosť lacných kníh a ešte jedného kníhkupectva s výpredajovými poličkami. Žiadna sláva, ale niečo na hodinku v kaviarni si nájdete. Do košického Coffee co. chodím keď ho otvárajú, novín je teda dosť. A hostí málo. Jeden býva pravidelne. Meníme si prečítané noviny.
Kávička je u mňa cappuccino a dlho bola aj u nich. Už nie je. Tam zvíťazilo latte bez príchute. To najväčšie. Je totiž ako cappuccino (úplne také isté) ale kávy je tam viac a mliečnej peny menej. Také to akurát. Tomu hovorím americká káva (hoci som ju nikdy nepil), u nás ale nedolievaná. A koláčiky. Začínal som všeobecným prehľadom a tým najhorším apple pie pod slnkom. Potom som objavil choco cream cake a to bolo dlhodobé víťazstvo. S nastrúhanou čokoládkou a krémom. Dlhodobé víťazstvo nad ranným pohľadom do zrkadla. V Bratislave je to navyše ľahké. V byte máme zrkadlo len v kúpeľni vo výške kde menšie postavy idú na špičky a aj v mojom prípade je pohľad na brušnú partiu utajený. Ale doba čokoládových krémov je už preč. Tvarohová torta a trochu šlahačky (v Košiciach dajú, v Bratislave nie). Začínam na špičke trojuholníka, ale teším sa vždy na najširšiu časť. Kde je cesta viac a tvaroh to len oblizuje. Je to ako krakovský sernik zo Samanthy v Zakopanom. Nie úplne, samozrejme, ale ten výletnícky pocit v tom je. Trochu poľského výletu v košickom obchodnom dome či na bratislavskej Obchodnej.
Mám rád aj tú menšiu kaviarničku pri Charlies centre ale to hlavne pre blízkosť kina. Ako predzvesť. Dovetok a kino-vydýchanie tam nebýva. Zatvárajú priskoro. Minule som prebehol bratislavským centrom a uvidel som ďalšiu tú oranžovo hnedú kaviareň. S pultom, rozchytanými novinami a tvarohovou tortou. A nikto v nej nesedel. Anonymno.
Komentáre
:)
MNAM
:-)