Žijeme celkom skromne. Likvidujú nás pôžičky a hypotéka na byt. Máme štyridsať na krku a za krkom, dcéru, psa a prvých vlastných 54 metrov štvorcových. Zatiaľ ešte dobývavame u ženinej mamy ale už sa sťahujeme. Tehla bez balkónu ale s výhľadom. Teda bude naša presne o trinásť rokov. Ak našetríme tak možno aj skôr. Máme auto na lízing a samé splátky. Keď sa z toho vyhrabeme tak prídu účty na poistky. Dcérine krúžky. Nedoplatky. Potom nám dá banka povolené prečerpania a za dva mesiace sme v trvalom mínuse. Žijeme skromne a chodíme na kávu.
To je náš stabilný luxus. Občas koncert. Malý nákupný úlet. Víkendové výlety. Dovolenka. Tatry v byte priateľov. Lehôtka v domčeku iných priateľov. Raz za čas prídu dievčatá do Bratislavy do mojej prenajatej komunaľnej kvartiry. Stabilný a každodenný luxus máme však len v káve. Keď sme ešte žili v Bratislave chodievali sme každú nedeľu na obed do reštaurácie. To obnovíme po presťahovaní do 54-orky. Ale káva je denne. Denný luxus. Sú dni, keď začíname ráno o ôsmej. Prvá expres-ka (nie espresska) cez voľnú hodinu. Potom, po ženinom vyučovaní druhá, kým čakáme na dcéru. A niekedy tretia večer. Tri kávy si dám len ja. Žena to prefiltruje čajom. Ja som na kávičku. Máme expresné miesta a miesta na sedenie v pohovke. Chodíme tam kde majú noviny. Aj v tej expres-nej. Žene ich prinesú vždy, vraj aj keď je tam sama. Ešte nie je otvorené, ani stánok ešte nie je otvorený ale cez mreže podajú. Dobrý zvyk také ranné klebetenie cez noviny.
Máme aj také miesto na cestovanie. Hotel, ktorý otvorili asi pred rokom. Kožené klubovky a stolíky so stoličkami. Klubovky sú lepšie. Tam cestujeme. Aj doslova (zo sídliska do mesta) aj obrazne (okrem novín katalógy jednej cestovky) po svete. Už tá kaviareň je cestou. Klubovkovým Bristolom. Kávu majú zvláštnu. Na cappuccino dávajú takú cukrovú drť. Ja ju už nedostávam. Chodíme tam často a čašník sa vždy opýta (ale už bez otáznika): bez posýpky. Bez. Aj to mliečko je také tuhé cukornaté. Ale môže byť. Žena má svoje latte. Nenávidí v káve umelohmotné slamky ale tie sú všade. Nerozumiem. Záľuba v plastových rozpúšťadlách. Ale bolo aj horšie. Známy hotel. Najznámejší. A presviedčali ju že do latte ide studené mlieko. Tam už nechodíme. V Bristole je teplé mlieko. Sedíme. Čítame a hovoríme. Niekedy tam ideme už zo stanice, keď sa vraciam z Bratislavy. Čaká ma s autom na stanici a ideme do Bristolu. Na kávičku, noviny a cestovanie. Ako keby som ani nepricestoval. Ako keby som tam bol. To je dobré. Byť tam hneď. Aj na to sú kaviarne dobré.
Dcéra má kaviarne rada rovnako ako my. Vyrástla v kaviarňach. Zaparkovali sme kočík pri stolíku a luxusovali sme si. Potom sme kočík odparkovali doma a luxusovali sme spolu. Chodievala s nami aj na stretávky s priateľmi. Kaviarenské dieťa. Minule sme boli na očnom. Len ja s dcérou. Tak to vyšlo. Vyučovanie sa stihnúť ešte dalo. Aspoň po veľkej prestávke, ale my sme normálne ( s maminým vedomím ) blicovali. Pozval som dcéru do kaviarne. Bristol. Aj ona to tam má rada. Zobral som si noviny a dcére normálne klebetný magazín. Listovala v obrázkoch a mudrovala. Ja cappuccino a dcéra čierny čaj s mliekom a medom. To si dáva vždy ak je pocit silne kaviarenský. Inak má rada aj normálne nápoje. Ale v Bristole pije čaj s mliekom. A štrúdle.
S tým bol od začiatku trochu problém. Najprv (keď začínali) nemávali, potom sa štrúdľa objavila ( z neďalekej pekárničky – na Mlynskej – taký ten výklad ) a potom opäť nebola. Alebo bola, ak nezjedli hoteloví hostia. Raňajkári. Opäť štrúdle majú. Myslím, že už nie tie z pekárničky. Boli to totiž dvojnásobné štrúdle. Jedna tvarohová a jedna jablkovo-orechová. Tri kopčeky šľahačky a tie čokoládové frcky na tanier. Skvelé blicovanie. To je jeden z najlepších zážitkov. Sedel som predpoludním s dcérou v kaviarni. Čítal noviny. Kradol jej orechovú štrúdľu a hovoril si, že chodiť za školu s vlastným otcom musí byť dobrý vzdelávací zážitok. Večer som jej napísal do zrkadielka ospravedlnenie.
Komentáre