Čo všetko mladý muž nevyhnutne potrebuje k životu. Mobilný telefón. Utierku na okuliare, ktorú síce použijem iba vtedy, keď je výhľad na svet totálne zahmlený ale mať ju musím. Hygienické vreckovky a u alergika jeden balíček nestačí. Peňaženku. Bez ohľadu na obsah. Discman plus slúchadlá na prežitie. Do nohavíc to nevopcháte. V zime možno. Záleží na bunde, ale aj tak vás dňom budú sprevádzať vypukliny. A aj tak potrebujete voľný priestor na novú knižku. Potrebujete tašku. Schovávadlo vecí.
K schovávadlám som vzťah nikdy nemal. Detské schovávadlo sa volá aktovka. Keď som vyrastal, všetky boli rovnaké. Úplne rovnaké. Do školy stepovali deti ako naklonované. Aspoň čo sa týka aktovky. Na tú svoju (a teda vlastne na všetky) si aj tak nespomeniem, v pamäti mi ostal chlebník. Modrý. Naklonovaný. Malá plátená taška na plece, ktorá schovávala chlieb v servítke na každom školskom výlete a brannom cvičení. Plus malinovku. Červenú. Individuálne túžby prišli neskôr, vo vyšších ročníkoch.
Igelitové zázraky. Tašky v rôznych farbách s bielymi rúčkami. Zapínali sa na také malé plastové cvočky. Kupovali sa u masekovcov. Tak sme aspoň volali malé (polosúkromné) obchodíky v Maďarsku. V Miskolci či Budapešti. Na taškách boli detské sny. Od Sandokana cez Drupiho po ABBU. Boli aj kombinácie. Boney M na jednej strane. Smokie na druhej. Občas ich mali aj na kolotočoch. V strelniciach. Kontraband z Maďarska. To bola tá extra trieda, ale cenu mali aj obyčajné igelitky. Obyčajné dnes. Spomeniete si na kovbojov, ktorí celý život jazdia po prérii a fajčia tie pravé americké cigarety? Tie igelitky mali väčšiu cenu ako tie cigarety. Nosili sme ich do zodratia farby. Hocičo s tou pravou american taste. To boli ako fľaše s odkazom od stroskotancov. Sen zo západu. Kapitalistická agresia. Mal som aj zázrak. Bielu gumenú leteckú tašku s nápisom American holidays. Kto sa dostal do amerického lietadla netuším a netuším ani prečo sa vrátil. Vrátiť sa musel, tašku mi darovala spolužiačka. Amerika mala vôňu gumy a igelitu.
Socializmus voňal po plátne. Víťazili zelené tašky na plece. Nepatrili ku každému lúúku. A mám pocit, že lúúk vtedy ešte neexistoval. Len sme voľajako vyzerali. Zelená vojenská taška na plynovú masku. Nosila sa bez masky a mal ju každý, kto mal staršieho brata na dvojročnej vojenčine. To bol armádny kontraband. Brata som nemal, ale tašku áno. Dokonca aj s (nevojenskými) odznakmi. Niektoré som si urobil sám a všimol som si, že opäť prichádzajú do módy. Neskôr som na vojne bol. Mal som aj tú tašku s maskou. Ale nemal som mladšieho brata a už ani záľubu vo vojenskom výzore. Nedefraudoval som.
Stredná a vysoká škola prešli v rýchlom tempe. Bez spomienky na schovávadlá. O výzor až tak nešlo. Univerzálny zošit sa dal zobrať v ruke. Mobil nebol. Peňaženka zbytočná. Vreckovka tvorila tú jedinú vypuklinu na vrecku. Pero som si požičal. Walkmana som nemal. V pamäti mám jediný úlet. Na vysokej už môj protest netvorili marlboro-mani, mal som vlastný unikát. Zelenú silonovú tašku s nápisom JRD Lemešany – 25 rokov. Priateľka sa za mňa hanbila. Nechcela ma s takou taškou a vtedy som nepoznal Lyncha a jeho Zbesilosť v srdci. Nemohla teda vedieť, že „tahle taška ze silonové látky je symbolem mé individuality a pocitu osobní svobody“. Nebolo to „sako z hadí kúže“ ale bola to taška čo ma tešila. Väčšia hlúposť ma vtedy nenapadla. Môj vysokoškolský protest voňal po silone.
Objavovali sme svoje Tatry a objavovali prvé ruksaky. Priateľka mala červený plátený s bočnými vreckami a ja tú zelenú klasiku s koženými remienkami a bez jediného vrecka. Vždy pekne odopnúť a rozviazať zauzlenú šnúrku. A dookola. Vydržali dlho a stále ich máme doma. Hnijúce spomienky prepadnuté plesňou. Potom sme si kúpili prvé krosná. Kovovú konštrukciu a svetlomodrý silon. Precestovali sme s nimi Tatry aj pol Slovenska.
Taška do ruky bola šialenstvom. Nezabudnem na kožené kufríky, ktoré nosili na gymnáziu moji dvaja spolužiaci. Vyzerali už vtedy ako inžinieri, začínali im plešiny, mali strieborné okuliare a čierne kufríky. Ja som kufrík nemal. Plešine stále odolávam, okuliare som mal kostené a okrúhle a tašku som nemal. Ale prišlo obdobie, že som dospel. A prišli aj nevyhnutnosti do tašky. Čoraz viac. Kufrík som nechcel. Nechcel som lúúk inžiniera. Žena mala vždy rovnaké problémy s taškami a tam som nešetril. Podobne ako s čiapkami, aj tu som veril v dedičské konania. Ale trvalo to vždy dlho. Ak si žena nejakú tašku zamilovala odmietla sa jej vzdať. Kúpil som jej nádhernú koženú kabelu. Dva remienky cez kovové spony. Totálna uni-sex imidžovka. Tú som chcel a dostal som ju. Pomohli dve okolnosti. Kúpil som žene inú tašku. Vak na plece, ktorý sa neskôr stal jej taškou života a o ženin bok sa doslova predral. Doslova. Do dier. Tá „stará“ taška bola moja. Raz mi v nej vytieklo atramentové pero. Naschvál to nebolo ale pomohlo. Nádherná modrá machuľa na koži. Tá taška bola už navždy moja. Lyncha sme už poznali a „symbol individuality“ bol akceptovaný. Chodil som v dobre padnúcom obleku s taškou ako inštalatér. Obleky už nenosím a vrátil som sa k obalu plynovej masky. Na to sa podobá moja aktuálna kabela, ale „symbol“ so mnou cestoval stále. Teraz dostal novú úlohu. Presne do neho zapadne notebook. Doba sa mení. Inštalatér s notebookom. A vonia po (nie hadej) koži.
A ešte niečo na hlavu
Komentáre
:))