Ja tejto jednej veci nerozumiem. V poriadku, už vás počujem. Že len tejto jednej veci. V poriadku - nehádam sa. Takže ešte raz.
Ja veľa veciam nerozumiem, ale tejto veci nerozumiem obzvlášť. Nechápem ako vo vlaku prideľujú miestenky. Potom sú z toho zmätky. Nedorozumenia. Zbytočné tieto, oné, však viete. Ja som v tom pritom úplne nevinne. Ja som chcel normálne miesto. Ale oni mi pridelili také iné.
"So zľavou Klasik, do Košíc a do otvoreného vagóna" povedal som ráno tete do okienka. Dnes som si to nechal na poslednú chvíľu. Vedel som, že v pondelok ráno je vlak z Bratislavy do Košíc prázdny. Nie je problém s miestenkami. Miesta je vždy habadej. "Prosím, mladý pán" podala mi teda lístok a ja som sa aj potešil. Že mladý pán. Pozrel som na lístok a niečo mi na tom nesedelo: chodba. Na lístku stálo: chodba. Normálne v pondelok ráno je tam vždy napísané: okno. Ale nič som nepovedal a išiel som na perón.
Chodím na stanicu o čosi skôr. Tak mi chodí autobus zo sídliska. Vagón bol ešte prázdny. Sadol som si na svoje miesto ku chodbičke a myslel som si, že ten počítač si všimol, že mám dlhé nohy. Alebo si to všimla tá teta za okienkom aj keď teda to neviem ako by si všimla. Okienko mala len tak pootvorené a oblepené všelijakými odkazmi. Ale inak mi to nešlo do hlavy. Taký dlhý vlak a všetko prázdne a ja mám miesto pri chodbičke.
Vagón sa zrazu začal napĺňať a nakoniec to bolo ako v nedeľu večer, keď chodím z Košíc do Bratislavy a som rád aj keď mám miesto pri chodbičke. Do mojej štvorky prišli dve slečny. Alebo mladé panie - také s tými kufríkmi na kolieskach. Tak som im tie kufríky na kolieskach vyložil a jedna si sadla ku mne a k oknu a druhá oproti a k oknu. Oni mali lístky k oknu. Vo vlaku, ktorý je celý miestenkový človek nemá vymýšľať a má sedieť na svojom mieste. Sedel som a čítal som noviny. To dá rozum, že ticho. Čítal som si sám pre seba. Nečítal som nahlas ako taký, čo ich predáva na stanici. Akože: "Kríííza-celosvetováááá krííííza-zabili starenku na staniiiici-slooovan vyhraaal v nitreeee-lotoooo nepadloooo". Nie. Ja som si čítal ticho, lebo vo vlaku sa číta ticho. Čítať si začali aj moje spolucestujúce. Mali knižku. Viem celkom presne akú. Čítali si ju totiž nahlas.
Normálne a fakt a nepreháňam. Je teda pravda, že si sadli k sebe ale knižku mali len jednu. Horšie bolo to, že som si už nemal kam vystrieť nohy lebo pred mojimi nohami boli nohy tej, čo mala sedieť pri okne vedľa mňa. Oproti mne malo byť voľné miesto na moje dlhé nohy. Ale nebolo. Ani miesto a ani ticho. Normálne si tú knižku čítali nahlas. A ja som teda dostal chuť na kávu. Išiel som do reštauračného vozňa.
Ja by som asi nemal napísať, že na kávu, lebo keď to napíšem, tak si to prečíta moja žena a ona vie, že potom som mal ešte kávu u mojich rodičov na návšteve a ešte kávu s ňou v kaviarni a to sú tri kávy a tri kávy mi ona povie, že: "To už normálne preháňaš, ja sa o teba starať nebudem, keď ťa porazí". Tak aby ona to nemusela povedať a ja aby som nemusel klamať, že som bol v reštauračnom na čaji, tak sa tu dohodnime, že ja som dostal teda chuť na teplý nápoj a išiel som do reštauračného na teplý nápoj.
Keď som sa po takej hodinke vrátil, lebo už ma tej káve - teda teplom nápoji bolel zadok tak sa už v mojej štvorke nečítalo. Chcel som si svoj boľavý zadok z reštauračného položiť na svoje sedadlo, podľa miestenky ale nemohol som. Z mojho miesta sa na mňa pozeral veľký a okrúhly zadok. Bol vypučený presne smerom k mojim očiam. Ten zadok patril osobe čo mala miestenku k oknu a na tom mieste mala teraz hlavu a seba mala pokrútenú tak, že na mojom mieste bol jej zadok. Vypučený a tak. Tak som ostal stáť. Tá druhá mladá pani, či slečna, už tiež nahlas nečítala ale zadok vypučený nemala. Tak ten zadok potľapkala. Áno, nevymýšľam si. Potľapkala. Akože: "ťap-ťap, halóóó´, vstááávaj, tu je pááán", ťap-ťap" pričom je vám dúfam jasné, že ťap-ťap je citoslovce a nie slovo a je vám jasné aj to, že povedala len "pán" a nie "mladý pán".
"Nechajte tak, pozriem sa, či nie je niekde miesto" povedal som tej ťapkajúcej a išiel som sa prejsť. Vagón bol plný. Veľa zadkov. Veľa sediacich a veľa vypučených. V tom vagóne už miesto na môj zadok nebolo. Otvoril som automatické dvere do druhého vagóna.
A tam som pochopil, že tomuto jednoducho nerozumiem. Vedľajší vagón bol úplne prázdny. Sedeli v ňom traja páni. Každý mal svoju štvrtinu vagóna a jedna štvrtina bola ešte prázdna. Tam som si sadol a povedal som si, že tomu nerozumiem. Nerozumel som tomu tak veľmi, že som sa prešiel ešte ďalej. Ďalej boli tri úplne prázdne vagóny. Keby som sa s tými troma pánmi dohodol mohli sme mať pre jeden zadok jeden celý vagón. Ale nedohodol som sa s nikým. Vrátil som sa do svojej štvrtiny a celú cestu do Košíc som tomu nerozumel.
To sa tie železnice úplne zbláznili? To ako oni prideľujú miestenky. Išiel som vo vlaku, v ktorom boli štyri úplne prázdne vagóny a dva úplne plné. Teda úplne plné neboli ani tie. Lebo na mojom mieste trčal cudzí zadok. Veľký a okrúhly. A hoci sa to v miestenkovom vlaku robiť nemá tak ja som si sadol na iné miesto. Bez miestenky. Nabudúce keď budem pri okienku tak tete poviem: "So zľavou klasik, do Košíc a do vlastného vagónu".
Komentáre
fíha,ta to jaký dlhý príbeh
Dlhý ale podarený...
ale toto je vážna vec
alebo ...
to je prácne, a relatívne, časovo menené
Po pismenku...
počet ľudí v jednom kupé???
:)
Vyborne
Opäť
PP