po pismenku

 

V istom veku sa veci menia. Menia sa priority. To čo človek považoval za trápne je zrazu normálne a za trápne to považuje už iba vaše dieťa.  A samozrejme sú aj iné veci. Napríklad tie vyrážky. Z toho sa ja normálne vytešujem. Akože mladnem. 40 ročná puberta.

„Preboha!“ vykríkla moja žena v kúpeľni. „Preboha“ vykríkol som aj ja: „čo sa stalo?“. „To nie je normálne“ pokračovala moja žena a ukazovala prstom na moje čelo. Na ľavý kút čela. „Čo je? Čo sa stalo?“ obával som sa najhoršieho. „Tak toto si okamžite zlikviduj!“. Pozrel som sa do zrkadla a pochopil som o čo ide žene. Vrátil som sa do puberty. V ľavom kúte môjho čela svietila veľká biela bodka. AKNÉ.

Mimochodom akné? To kto už kedy vymyslel na to také meno, že akné? Ja som v puberte nikdy nemal akné. Mal som to. Však viete. To sa nepíše ale vie sa o čo ide. Mal som ich tak primerane. Ale vtedy som si to nemyslel. Vtedy som si myslel, že je to neprimerané. Každý mladý muž si o počte tých svojich myslí, že je to prehnaný prejav mladosti. Že zase až tak veľmi okato mladý nemusí byť. A o mladých ženách ani nehovorím. To už vôbec. To ani neprovokujem.

„Ani náhodou“ povedal som žene v tej kúpeľni. „Čo ani náhodou?“. „No ani náhodou to nebudeme odstraňovať“ a očami som tak klipol. Akože som očné gule otočil smerom k ľavej časti môjho čela. „Ja som na to hrdý, ja mám z toho radosť, ja som stále v puberte“. Moja žena tiež otočila očnými guľami ale nebolo to jedným smerom. Normálne nimi dokázala točiť tak voľajako dookola. Akože v zmysle: moje nervy a dodala: "ty budeš v puberte do smrti a to aj bez akné".

V mladosti som na svoje vyrážky nebol hrdý. Nemal som z nich veľkú radosť. Horšie ako TO bola iba moja mama. To neviem ako je možné, že v tomto sa niektoré ženy vyžívajú. Moja mama sa snažila zbaviť ma ich. Viem, že to nebola len taká individuálna úchylka. Je to taká všeobecná ženská úchylka. Napríklad všetky kozmetičky o ktorých ja viem, sú ženy. Dokonca aj tá profesia sa tak volá: kozmetička. Ale myslím, že všetci vieme o čo ide. Môže sa to volať akokoľvek ale v podstate ide vždy o to isté. Teda ja som u kozmetičky ešte nebol ale počul som o tom. Od ženy. Mimochodom moja žena je ďalší dôkaz. Dôkaz toho, že ide o ženskú záležitosť.

Moja dcéra občas tiež objaví malú bielu bodku vo väčšom červenom poli. Akože to. V našej rodine teda iné slovo ako akné nepoužívame. Maximálne povieme, že ide o vyrážky. Ale to slovo z mojej mladosti nepoužívame. No a tak moja dcéra je občas tiež obeťou svojej mamky. Teda mojej ženy. Z vlastnej skúsenosti viem, že od toho je horší už len ten pocit, keď človek ráno objaví nové dve biele bodky. Ale už sa mocem. Musím sa vrátiť do kúpeľne.

„Drž“ povedala moja žena, keď mala už dosť mojej radosti z akné. „Nerooob, to boliiii“ spomenul som si na svoje detstvo a na moju mamu a na moje tie, čo sa vtedy ešte nevolali akné. „Ticho“ uzavrela debatu žena a ja som bol ticho. Len som ticho ssskal. Lebo každý kto bol obeťou lúčenia s malou bielou bodkou vie, že ssskanie pomáha. A tak som prišiel o svoju mladosť. O spomienku na pubertu. To je všetko. Viem, že v istom veku sa niektoré témy nezdajú až také vtipné. No ale čo už. Na dvojnásobného až trojnásobného pubertiaka myslím môže byť.