po pismenku

Boli sem s dcérou v Lidli. No to je vlastne jedno. V obchode. Mala meniny a potrebovala darčeky pre spolužiakov. Ale aj to je vlastne jedno. Kúpili sme gumené cukríky a stáli sme pri pokladni. A teraz, teraz to už jedno nie je.

Pri pokladniach sú vždy pulty s tým najfarebnejším. Také čo veľmi nepotrebujete ale keď stojíte pri pokladni beriete to do rúk. Obzeráte a hmmkáte a občas to hodíte do košíka. Alebo už rovno na pult. Potrebné veci. Napríklad kindervajíčko. Alebo baterky do prehrávača. Keby tie čo sú v ňom už dohrali. Alebo žuvačky. Keby ste mali zlý dych. Alebo čokoládovú tyčinku. Keby ste dostali chuť. Takú čo pri normálnom pulte nekúpite lebo hneď pod ňou je lacnejšia. Menej farebná ale lacnejšia. V predajni ešte šetríte. Pri pokladni už len kladiete na pult. Neporovnávate ceny. Lebo nie je s čím porovnať. Alebo tam cena ani nie je. Ešte jeden energetický nápoj. A osviežovač vzduchu. A DVD film s kreslenou rozprávkou. A CD čo si nikdy nepustíte. A VHS kazety do prehrávača, ktorý už nemáte ale cena je dobrá. A žiletky. A žuvačky s tetovačkami. A tak. Také potrebné veci. Aj pri tom pulte taká vec bola. Farebná krabička. A veľká. Chytil som ju do rúk.

Vždy pri pokladni treba veci chytať do rúk. Čaká sa na čiarové kódy a to pípnutie. Píp, píp. Zapípala mi v hlave kontrolka. Na tej červenej škatuľke bol nápis 12 pcs. Akože 12 kusov. A názov. Potichučky vám ho prezradím: condoms. Kondomy. Píp píp píp. Kontrolka pípala do zbesnenia. Ruka ma pálila a tú červenú škatuľku okamžite pustila. Dcéra na mňa zazerala. Balíček s gumenými potvorkami pre spolužiakov sa už vozil na čiernom pohyblivom páse. Prihodil som tam žuvačky na svieži dych. A bol som ticho.

„Tatko, čo to bolo?“ ozvala sa dcéra. Píp,píp: „Nič, neviem, také hmm, nič“. To bola jediná inteligentná a vyčerpávajúca odpoveď, ktorá mi prišla na rozum. A vedel som, že najlepšou obranou je protiútok: „Prečo?“

„Len tak“, dcéra sa rehotala „ty fakt nevieš čo sú kondómy?“ Píp, píp, píp, píp. V neskutočnom tempe sa ozývali všetky pípajúce kontrolky. Útoč, útoč, útoč. Ozývalo sa moje zlé a nevýchovné ja: „ja viem, ale čo vieš o tom ty? Hááááá?“ To háááá bolo zlovestné. Dcéra sa stále usmievala.  „Všetko, povedala mi to Nelika“. Bodka. Koniec. Píp. Ozval sa čiarový kód na balíčku s gumenými sladkosťami. Píp. Ozval sa čiarový kód na žuvačkách pre svieži dych. Píp. Buď už ticho. Ozvala sa hlava. Bol som ticho. Tak Nelika. Kamarátka.

„Počúvaj, už vie, čo sú to kondomy“ povedal som večer žene, „už ju do toho nemusíme zasvätiť“. „Nehovor, odkiaľ to vie?“ ozvala sa žena, pričom slovo nehovor, znamená v takej chvíli: rýchlo to povedz. To je ženská logika. Nehovor ako hovor okamžite. Okamžite som nehovoril: „Nelika, vraj jej to prezradila Nelika.“ „A nie je niečo aj v tej knižke čo sme jej nedávno kúpili?“ (ne)hovorila ( okamžite ) žena.

Dcére sme totiž nedávno, pri príležitosti vstupu do puberty kúpili takú knižku. Takú knižku pre dievčatá, čo vstupujú do puberty. Akože, čo má vedieť dievča čo vstupuje do puberty o sebe a tak. Taká múdra knižka.  Prelistoval som ju ale na kondom si nespomínam. Neviem či tam je. Asi je. Len tak usudzujem. Dcéra občas chodí na narodeninové oslavy ku kamarátkam. Potom, po tej kúpe bola dvakrát. Obe kamarátky chceli tú istú knižku.

Obe kamarátky idú do puberty ale na rozdiel od našej dcéry na to zatiaľ nemajú papier. Nemajú papier – nemajú knižku. Ale už majú. Knižku. Teda tá prvá má. Tá druhá nemá. Ani papier a ani knižku. Je to totiž úzkoprofilový tovar. Vieme to. Keď si tú knižku vyžiadala prvá kamarátka a my sme si vyžiadali súhlas od jej rodičov ( lebo taký súhlas na takú literatúru asi treba ) zdreli sme si topánky kým sme ju našli. Myslím tú knižku. A keď si tú knižku vyžiadala aj druhá kamarátka už sme ju nenašli. Myslím tú knižku. Tak asi v tej knižke niečo je. Niečo podozrivé a lákavé. Neviem, možno niečo o červených balíčkoch, čo predávajú v Lidli pri pokladni. 12 kusov.