po pismenku

„Viete čo? Ja vás pozývam na večeru do koliby“ povedala naša dcéra a my sme sa so ženou na seba pozreli: „tak platí, dnes večer“. Naša dcéra netušila o čo ide. My sme to vedeli presne. Naša dcéra je šetrná osoba. Veľmi šetrná. A my ju dnes večer  zruinujeme.

Boli sme na výlete v Tatranskej Lomnici. V Tatrách. Čakalo nás zlé počasie. V zlom počasí potrebujete program. Veľa dobrých kaviarní a cukrární a jednu kolibu. Naozaj zlé počasie. Ale nie až také zlé. To počasie totiž mohlo za to pozvanie. Keď sme tak zmoknutí sedeli v kaviarni dcéra sa opýtala: „a čo budeme robiť večer?“ „Hmm“ neodpovedali sme a pili sme kávu, „asi budeme na izbe, čo sa dá robiť v takomto počasí“. A vtedy, práve vtedy povedala naša šetrná dcéra tú vetu z úvodu. Tú o pozvaní do koliby.

V lomnickej kolibe nie sme častí hostia. Len občas. Dva krát. Alebo tri krát. Môže za to dobré počasie a to že sme vegetariáni. A ešte to že sme šetrní, lebo vieme, že pstruh v kolibe má veľký doblok. „A asi koľko to bude stáť“ uvedomila si dcéra dopad pozvania. „Nooo, to bude asi drahé“ upevnili sme dcérine presvedčenie a opýtali sme sa jej: „a koľko vlastne máš peňazí?“. „Tisíc šesťsto“ povedala dcéra s ťažkým vzdychom a dodala ešte jeden samostatný ťažký vzdych: „asi“. Pozreli sme sa so ženou na seba a vedeli sme svoje. Máme ju v hrsti. Teda ako našu dcéru. Začal som ja: „no neviem, však keby ti nestačilo tak ti požičiame“. Dcéra zbledla a bola ticho. Hovorím, je to šetrná osoba a predstava, že jej prejeme ušetrené peniaze nadobúdala celkom konkrétne predstavy. „No počítajme“ povedala žena, „ryby, len to ťa zruinuje a my si ešte dáme tatranský čaj“. „Čo je tatranský čaj?“ ozvala sa tá čo šetrí ale je práve pred bankrotom. „Alkohol, je to čaj s alkoholom a horí“ povedala tá čo chcela zruinovať vlastnú dcéru. „Ale iba jeden“ povedala tá pred bankrotom, „iba jeden a dosť, dobre?“. „Hmmm“ povedali sme spolu so ženou a vedeli sme svoje. To hmmm bolo také jednoznačné, že dcéra otvorila peňaženku aby sa rozlúčila s úsporami.

Lialo ako z krhly. Išli sme do koliby autom. Odparkovali sme ho pod kopcom a vyliezli sme do tmavého kopca ku kolibe. „Daj pozor na dáždnik“ povedala žena dcére, ktorej vietor práve prelamoval dáždnik. „Dávam“ povedala tá s prelomeným dáždnikom. „Asi by som ti nehovorila, že máš dávať pozor ak by si dávala pozor“ povedala tá prvá a ja som povedal: „už sme tu“. Koliba zvonku svietila. To bolo dobré znamenie pre nás a zlé pre dcéru. Otriasli sme dáždniky a vošli sme dnu. V kolibe bola tma. To bolo zlé znamenie pre nás a dobré pre dcéru. Ale situácia sa zmenila zase v náš prospech. Pán v ľudovej košeli vyskočil spoza cimbalu a zapol svetlo. Boli sme v kolibe. My traja a traja hudobníci a potom sa ešte objavila čašníčka.

„Ste otvorení?“ opýtala sa žena, lebo tá má vždy viac odvahy ako ja. „Sme“ odpovedali muzikanti, lebo tí majú vždy odvahu. „A to tu nie je nikto?“ nedala sa tá čo má dosť odvahy ale zase nie až toľko ako muzikanti. „V takom nečase?“ otázkou odpovedali muzikanti. Už sme nič nehovorili. Sadli sme si. „Pekný večer“ povedala čašníčka a položila pred nás jedálne lístky. Tri. „Dáte si? Niečo na pitie?“ ozvala sa tá veta, ktorej sa naša dcéra najviac bála. „Dva tatranské čaje a ty si niečo dáš“ otočil som hlavu k dcére. „Nie, nič, nie som smädná“ odpovedala šetrná osoba, ktorá si inak vždy niečo dá. „Tak dvakrát tatranský a raz obyčajný“ usmial som sa na čašníčku, na ženu a na dcéru. Čašníčka sa usmiala, žena sa usmiala a dcéra zosmutnela.

Potom sme si objednali ( a toto nech sa v žiadnom prípade nerozširuje! ) napriek dlhoročnému vegetariánstvu kura. „Potrvá to asi hodinku“ povedala čašníčka a napichla nešťastné ( už mŕtve ) kura na ražeň. Potom sa ozvala streľba a k nášmu stolu sa blížil jeden veľký hrnček a dva maličké. Tie maličké horeli. Tatranské čaje. Dcéra by sa normálne opýtala na niečo iné ale teraz sa opýtala len na jedno: „tatko, koľko stojí ten čaj?“. „Ten tvoj?“ pokračoval som v trápení vlastného dieťaťa. „nie, ten tvoj“. „65“ povedal som súvislou vetou a dcéra dodala s nádejou v hlase: „ale to vám bude stačiť, že“. Nestačilo. V ten večer sme si dali ( zákaz spomínať ! ) jedno veľké kura a bryndzovú nátierku a dva obyčajné čaje a jedno nealkoholické pivo pre mňa ako šoféra a tri ( lebo boli maličké ) ďalšie tatranské čaje pre smäd mojej ženy a sto korún pre muzikantov aby do uška zahrali našej smutnej dcére.

Olízali sme všetky kuracie kosti a chlebom vytreli bryndzovú nátierku, jazykom vylízali ( to sa mojej žene môže pripomínať a to dokonca aj často ) aj poslednú tatranskú kvapku a prečítali dve kroniky s návštevníkmi a pozreli si na stene všetky odstrihnuté kravaty medzi ktorými by mala byť aj jedna od Raula Castra a dočkali sme sa aj návštevníkov. Návštevníci boli piati a sedeli pri vedľajšom stole. Kravát bolo veľa ale ktorá je od Castra sa už nedá zistiť, lebo ich dali pár krát do čistiarne a tam sa niektoré rozpadli. A potom sme už len čakali na účet. Dcéra bola apatická.