po pismenku

 

Hlinky boli hlinené a sklenky boli sklenené. Dúhovky boli sklenky a mali v sebe niečo. Niečo vďaka čomu sa volali dúhovky. A potom boli aj oceľové. Alebo železné. Neviem presne. Neviem ani aký je v tom rozdiel. Vtedy som ešte fyziku a chémiu nemal. Mal som matematiku. Malé počty a malá násobilka. Za jednu sklenku päť hliniek, za tú veľkú modrú sklenku desať, dúhovka ešte viac a oceľové nehrajú. To by bolo nefér. Aha. Hlinky mali rôzne farby. Ale rýchlo sa ošúchali. Plus vrecúško.

Sú to roky. Rokúce. Je to tridsať rokov. Za tridsať hliniek by bola jedna veľká dúhovka. Možno. Dúhovky sa totiž v obchode nedali kúpiť. Netuším odkiaľ ich chlapci mali. Ale viem, že ešte dlho potom ako som už guľky nehral som mal doma jednu dúhovku. Normálna sklenka a dnu také zelené niečo. Niečo vďaka čomu sa tej guľke hovorilo dúhovka. Bolo mi ľúto tu guľku vyhodiť. Za takú dúhovku by bolo toľko hliniek. Myslím, že som už chodil na vysokú školu a stále som ju nosil po vreckách. Pre istotu. Keby niektorý kamarát na rovnej ploche urobil pätou na topánke dierku. Povedal by: hráme s piatimi a ja by som vytiahol dúhovku. Vymením ju za dvadsať hliniek. A potom by som vyhral dvadsať hliniek a aj svoju dúhovku. V guľkách som bol celkom dobrý. No dobrý. Taký priemer. Záležalo od toho či som hral so staršími alebo mladšími chlapcami. Ale na vysokej škole som to už nezistil. S kamarátmi sme chodili na pivo. Síce po rovnej ploche ale jamku neurobil nikto. S dúhovkou som sa hral na pive.

Predtým. Keď som bol ešte chlapec s malou násobilkou sme ich hrali u nás za blokom. Bolo to medzi stenou paneláku a takou malou tehlovou kockou v ktorej bola kotolňa. Bolo to vyšliapané na prach. Rovná plocha a nulový vietor. Ideálne na guľky. Bolo tam niekoľko jamiek. A niekedy, keď išlo o veľa urobila sa nová jamka. Niekto položil pätu tramky do prachu a zatočil sa. Pár krát. A potom niekto urobil svojou pätou čiaru. Tak desať metrov od jamky. O päť alebo o desať? Sklenka je za päť a tá veľká modrá teraz nehrá. To až keď pôjdeme o tridsať. Teraz ideme o päť, dobre, o desať, hádžeš prvý? Hrali sme o desať hlinených guliek a jednu sklenku. Najprv sa hádzalo z čiary. Kto mal najviac guliek v jamke alebo svoju guľku najbližšie k jamke začínal. Frčka! Frčka bola najštandardnejším úderom. Tí väčší frajeri frčkovali palcom, tí menší ukazovákom. Teraz si už blízko. Ihlička! To bol malíček. Ale len jeden dotyk. Dotkol si sa dvakrát! Vynechávaš! A na konci to už boli nervy. Na konci išli fúkačky. Na tom mieste, medzi panelákovou stenou a kotolňou ste si museli ľahnúť do prachu a fúkať. S hlinkami to išlo. Oceľové nehrali. S mojou veľkou modrou sklenkou to nešlo. Ten malý kopček pred jamkou ste neprefúkali. Mama z tých zaprášených nohavíc nemala radosť. Vybrala z vrecka guľky a hodila ich do pračky.

Občas chodím k mame na návštevu. Stále býva v tom paneláku. Aj kotolňa tam je ale už to nie je kotolňa. Stále je to vyšliapané ako si ľudia skracujú cestu k autobusovej zastávke. Ale nie je tam ani jedna jediná jamka. Už takých tridsať rokov. Neviem, či už chlapci tridsať rokov nehrajú frčky, ihličky a fúkačky. Na začiatku som si to nevšímal. Už som bol príliš veľký na guľky. V prachu ležali mladší bratia mojich kamarátov a občas aj mladšia sestra. Myslel som na iné veci. Hlinky mi hnili v škatuli a sklenka sa prevaľovala v šuflíku. Potom mi guľky z hlavy totálne vyfučali a potom, keď som si občas spomenul už zrazu žiadni chlapci neboli. A ak boli, robili niečo iné. To miesto medzi blokom a kotolňou bolo prázdne. A stále je.