po pismenku

Mňa futbal jednoducho minul. Sám neviem ako sa to stalo. Ja som ostal jednoducho v aute. Myslím out .... akože mimo hry. Na začiatku to bolo pritom normálne.

Ja som mal futbal rád. Mal som aj také čierne kopačky. Ako všetci chlapci. Čierne kopačky a červené trenky a biele tielko. Alebo nejaké tričko. A loptu. Ale nikdy som nemal naozajstnú normálnu futbalovú koženú loptu. Ani nenormálnu nekoženú. Len také gumené. V tom bol problém.

Mňa pritom futbal bavil. Bývali sme na štvrtom poschodí a mali sme balkón. Pod našim balkónom bolo školské ihrisko s veľkým futbalovým ihriskom. Vždy v sobotu sa na tom ihrisku hrali futbalové turnaje. Prišli futbalisti a hrali. Niektorí v dresoch a niektorí v červených trenírkach a tielkach. Ale kopačky mali skoro všetci. Sedel som na balkóne a pozeral som sa.

To boli také podnikové turnaje. Prišli rôzne družstvá a dospelí chlapi sa naháňali za loptou. Najlepšie hrali ráno. Okolo obeda už boli väčšinou veľmi unavení a finále bolo utrpenie pre každého. To už bolo vypité všetko pivo a nebavilo to ani finalistov a ani diváka na štvrtom poschodí. Ale vydržal som do konca. Mňa futbal bavil.

AJ môj otec chodil na také futbalové stretnutia. Ich podnik hrával na inom ihrisku a tak som ho v sobotu veľmi nevidel. Chodil domov neskoro a zdalo sa, že hral aj finále. Taký bol unavený a tak bolo z neho cítiť pivo. Boli to náročné turnaje a moja mama im pravdu povediac nikdy veľmi nefandila. Môj otec futbalista to mal veľmi ťažké. Myslím, že dokonca nemal ani dres a ani čerené trenírky. Mal len také normálne vzorkované ako mali všetci dospelí muži. Ale oni v nich nehrali futbal. A dokonca mám pocit, že môj otec nemal ani kopačky.  

Potom v nedeľu sme sa stretli chlapci z ulice a hrali sme tiež. Nebolo nás až tak veľa ako tých v sobotu. Keď sme došli deviati tak bolo veľa. Rozdelili sme sa na dve družstvá čo bol vždy problém, pretože skoro vždy nás bol nepárny počet. Boli dvaja kapitáni a tí si vybrali družstvo. „Ja beriem Jožka, on má loptu“ povedal prvý kapitán a potom vyberal druhý: „Mišo, má kopačky“, „Peťo, tiež má kopačky“, „Igor“, „toho malého“ a potom niekto vybral mňa „ty v okuliaroch“ a potom niekto aj môjho kamaráta Ivana B. z druhého poschodia: „toho tučka. Ideš do bránky“. Najhoršie bolo, že v sobotu sme všetci videli veľkých futbalistov a tak sme hrali na veľké bránky. Po troch minútach sme vyzerali ako tí v sobotu vo finále, keď bolo všetko pivo vypité. Na deväť chlapcov v dvoch družstvách to bolo jednoducho obludne veľké ihrisko. Zápasy sa väčšinou končili 1:0. Gól dostal vždy Ivan B. ale je pravda, že v tej veľkej bránke nemal ani najmenšiu šancu.

Ja som hral väčšinou v obrane, lebo prebehnúť také obrovské ihrisko viac ako raz bolo nad moje sily. Aj keď pravdu povediac hrať v obrane alebo v útoku bolo úplne jedno. Vždy sme za tou loptou utekali všetci. Teda s výnimkou Ivana B., ktorý bol v bránke a čakal, kedy už konečne niekto dá gól aby bol koniec.

Občas sme mali aj tréning. To bolo tak, že v nedeľu sa nás na ihrisku nestretlo ani deväť a ani päť a ani traja. Len ja s Ivanom B. Ivan B. mal obyčajnú gumenú loptu a ja tiež, ale potom som ukradol sestre volejbalovú loptu. Tá bola skoro ako futbalová ale bola volejbalová. Tak sme si len s Ivanom B. kopali. To bol tréning. Alebo sme skúšali jedenástky. Ivan B. išiel do bránky a ja som kopal jedenástky. Vždy keď som trafil bránku som dal gól. Vždy keď som bránku netrafil gól nebol. Väčšinou sa to skončilo remízou. 50:50. 50 krát som bránku trafil a 50 krát nie. Ivan B. nechytil ani jeden gól ale bol spokojný. Bola to čistá remíza.

Raz v živote som mal aj tréning s otcom. Teda možno to bolo viac krát ale spomínam si len na jeden. Ivan B. akurát nebol doma a akurát nebol na ihrisku nikto s kým by som sa rozdelil do družstiev. Chvíľu som si kopal sám. Kopol som loptu na bránku a alebo som dal gól alebo som netrafil bránku. Bolo to na remízu. 20:20. Viac krát sa mi už samému nechcelo kopať a vtedy prišiel môj otec.