po pismenku

Tak som sedel vo vlaku. A oproti mne sedela Marta. Podrobnosti sú TU a tak podrobnosťami nebudem radšej zdržiavať.

Marta mala na nohách kabelku. Normálne každý nosí kabelku. Aj niektorí muži a to napriek tomu, že niektorí ľudia tomu hovoria buzitaška. To je podľa mňa pod úroveň aj hodnotiť lebo moja buzitaška vôbec nevyzerá ako taká buzitaška. Vyzerá ako normálna kabelka. Teda mužská kabelka. Taká plátená kabela aby sa do nej vopchali noviny a hudba a peňaženka a lístok na vlak a jablko. Takú tašku by síce pokojne mohla nosiť aj dievčina ale nemyslím, že je to dievčenská taška. Neviem ako sa povie, keď dievčina nosí pánsku kabelku. Akože lesbiaktovka. Ale to je pod moju úroveň zaoberať sa takými somarinami, keď mám navyše pocit, že takým popisom obyčajnej pánskej kabelky zdržiavam lebo navyše Marta mala normálnu kabelku.

Mimochodom Marta tú kabelku vôbec neotvorila. Teda na začiatku. Akože si prepudruje nos alebo uši alebo čokoľvek akože po sto rokoch stretla známeho. Plus mínus. Myslím plus mínus roky a nie plus mínus známy. Lebo my sa poznáme a posielame si novoročenky. Najprv sme sedeli tak čudne. Ja som sedel na svojej stoličke a oproti mne bola prázdna a kričal som na Martu krížom cez reštauračný vagón hoci aj ona sedela sama. Ale mala oproti sebe takú buzitašku. Teda mne bolo hneď jasné, že je tam s pánom a tak som nechcel akože obsadiť jeho miesto. Potom aj prišiel a bol to Martin kolega a aj sme sa krížom cez vagón zoznámili ale nebudem tu s tým teraz zdržiavať lebo jednak to bol sympatický mladý muž ( v mojom veku ) a jednak pre situáciu nie je podstatný.

On totiž kabelku neotvoril ani teraz a ani potom a navyše sme trkotali celý čas len my dvaja s Martou lebo jeho nepoznám a nedostáva ani každý rok našu novoročenku. Síce by mohol, lebo každý rok nám ich zopár zostane ale nemáme jeho adresu a ani neviem ako sa volá, lebo síce sme sa zoznámili ale okamžite som to zabudol ale teraz vás nechcem zdržiavať popisom toho, ako vždy zabudnem na meno toho s kým sa zoznámim a navyše Martin kolega bol aj tak ticho. Možno tiež rozmýšľal, že ako sa to preboha volá ten s tou otrhanou taškou na kolenách. Akože ja.

Potom sa uvoľnila aj jedna taká štvorka čím nemyslím nejakú inú Martu alebo tak podobne, lebo jednak by to bol naozaj primitívny a taký naozaj neliterárny žart a jednak myslím na také sedenie, kde si môžu sadnúť štyria ľudia a nehulákať po celom vlaku od dvoch dvojok, pričom verím, že ste inteligentní čitatelia a tak viete o čom hovorím. Tak sme už teda sedeli pri sebe a nehulákali sme na celý reštauračný vagón krížom ale hulákali sme už len tak normálne intímne pri jednom stole. Marta je stále na škole. To je dôležitá vec a nežiada sa tu žiadna odbočka, lebo toto konečne nie je zdržanie ale ide sa rovno na vec. Marta je teda stále na katedre a učí študentov literatúru. Že čo majú čítať, čo sa oplatí čítať a čo sa neoplatí a tak. Hrozné je asi len to, že taký študent by si mal vlastne prečítať aj to, čo sa čítať nemá, lebo je to len strata času ale to nemal potom študovať literatúru. Tak teda Marta mu povie, že toto sa vôbec neoplatí čítať, lebo je to strata času a „však keď si to do skúšky prečítate tak sa o tom porozprávame“. Myslím, že študent literatúry je na tom dosť zle ale čo už. To je vec jeho rozhodnutia, že chce študovať také čo sa ani neoplatí. Ale to trochu zdržiavam tak pokračujem.

Aj keď vlastne to až tak odbehnuté nebolo lebo však k tomu ešte prídem. Zatiaľ sme si objednali neperlivú minerálku a spomínali sme na to čo bolo pred sto rokmi plus mínus. Teda všetci sú ešte nažive aspoň na koho sme si spomenuli a aj tí ostatní lebo zase až tak veľa času neubehlo a to sa potvrdilo vlastne aj na tom, že sme sa spoznali. Marta už nebýva v paneláku ale v domčeku ale každé okno majú v inej výške ale inak je v záhrade pekne a netreba si z toho robiť nervy, lebo však to stavali len ľudia a síce je pravdepodobné, že opití ale fúkať do trubičky aj tak nebudú lebo domček je to starý a tak si asi nikto nespomenie, že kto ho vlastne staval. Ale inak je tam pekne a Marta sedí v kresle a číta si knižky. To je inak práca čo ja Marte závidím. Ona sedí a číta a potom povie, či to bolo pekné alebo nepekné. Samozrejme že to povie tak inak a dá tomu nadpis, že recenzia a potom je jeden autor aj znechutený, že nepeknú knihu napísal a iný je zase potešený, že peknú, lebo napríklad Marte sa to páčilo. Lebo ten autor sa to dozvie. Z časopisov pre spisovateľov, lebo Marta nepíše také krátke recenzie do magazínov pre ženy ale dlhé recenzie do časopisov čo si normálny človek do vlaku nekúpi. Ale asi trošičku zdržiavam.

Faktom ale je, že do vlaku, teda aspoň čo ja pozorujem si ženy kupujú ženské magazíny alebo si čítajú knižky. O tom by som mohol dlho písať, lebo ja cestujem vlakom a pozorujem zaujímavé veci čo letia za oknom ale niekedy cestujem skoro ráno alebo neskoro večer a tak je za oknom tma a nevidieť už nič a tak sa pozerám po zaujímavých veciach po vagóne a to úprimne sa priznávam, že také zaujímavé objekty vo vagóne čítajú väčšinou magazíny pre ženy alebo ženské romány. Zatiaľ som nevidel ani jedného človek a to ani nezaujímavého, čo by čítal vo vlaku z Bratislavy do Košíc alebo opačne taký časopis s Martinou recenziou. Ale to nebudem zdržiavať a navyše by som bol nerád keby si to Marta prečítala a potom by mala pocit, že je to zbytočná práca taká recenzia. A tak som prišiel na to, že zase som urobil veľa odbočiek a tak sa ani teraz ešte čitateľ nedozvedel, že prečo Marta cestovala do Bratislavy a ani čo nosí taká žena v kabelke. Ale zase ste sa mohli dozvedieť iné zaujímavé veci.