po pismenku

Ja som na koláče vysadený. Závislák. Totálny úchylák. Zničený život. Na očných viečkach mám už tukové vankúšiky. Moje vlastné. Každý by ich chcel zlikvidovať. A tak sa pýtam: videli ste Lynchovu Zbesilosť v srdci? Nie? Tak tam je to o jednom saku: Cage hovorí: tohle sako je z hadí kúže, je symbolem mé individuality a pocitu osobní svobody. Tak tie tukové vankúšiky na očných viečkach sú mojím sakom z hadej kože. Sú symbolom mojej individuality a pocitu osobnej slobody. Ale pravdu povediac, je to čoraz ťažšie. Môže za to Bukovský. Náš stravovací guru.

Minule som zase raz docestoval vlakom a na stanici ma čakala žena. Guruova pravá ruka. Môj stravovací guru. Nemôžem za to ale cesta zo železničnej stanice ide okolo cukrárne. Nech ma ospravedlní aspoň to, že bola nedeľa. My sme v nedeľu mali vždy koláče alebo zmrzlinu. Už som tu o tom isto niekde písal. Môj tato zobral malú žltú termosku a išiel kúpiť 5 kopčekov jahodovej a 5 kopčekov čokoládovej. Inú tam nemali. Alebo sa vybral bez žltej termosky a doniesol koláče. Kokosovú roládu, dobošku, špic so žltým krémom, krémeš, rumové guľky a venček. Alebo niečo iné. Alebo sme mali domáce koláče. To bolo vždy v nedeľu. A teraz bola nedeľa.

Počúvaj nekúpime si koláčiky ku káve? Sedel som za volantom a pozrel som sa na ženu. V očiach mala ten výraz. Ježiši, ty na nič iné nemyslíš? Teraz si prišiel a už chceš koláče. Raňajkoval si vôbec? Už s tými koláčmi stačilo. Už by sme to mali obmedziť. Svoju ženu mám rád a doma som bol aj s cestou v ťahanovskom tunely len dvadsať minút. Zložil som nohu z brzdy a pridal som plyn. Cukráreň sa strácala v spätnom zrkadielku. Okamžite zastav! To čo zase robíš? Najprv si vymyslíš koláče a teraz čo? Otoč sa. Moja žena je plná zásad. Prinútila ma otočiť sa na priechode pre chodcov a zaparkovali sme pred cukrárňou. Kúpila mi deň a noc. Taká novinka, čo v čase mojich detských nedieľ otec nekupoval. To je: polovica jabĺčkovej plnky a polovica čokoládovej, tenké cesto na spôsob rolády a kopec šľahačky a hore taká červená bombuľka. Kondenzovaná višä. Jednoducho čerešnička na torte. Žena si kúpila karneval. Karneval mali aj vtedy ale ani vtedy a ani teraz ho nemusím. Moja žena je zásadová. A verná tradíciám. Karneval.

Mali sme dobrý obed. Nedeľňajší. Podľa Bukovského. Bukovského s jedným v. Teda zdravý a výživný obed. Koláče boli v chladničke. Dáme si kávičku? Opýtal som sa po obede. Ja ti dám kávičku. Koláče chceš. Ešte nie.  Bukovský sa bil s mojou ženou. Obrazne, kaloricky a zdravo. Zásadovo. Prvé kolo som prehral na body.  Ale kávu sme nakoniec mali. Ja normálnu a žena nenormálnu. To znamená, že ja som mal normálnu kofeínovú a žena tiež kofeínovú ale pre ňu nenormálnu, lebo jej normálna je káva Caro. Teda to nie je káva ale voláme to káva. Aj dcére som urobil kávu. Jej normálnu. Jej normálna káva je tiež Caro. A koláče. Ja deň a noc a žena karneval. A dcéra asi tiež deň a noc. Alebo niečo podobné. A ďobkali sme si. Vždy si ďobkáme. Karneval sa nezmenil. Je to stále ten istý koláč.

Potom bol večer. Spolu s dcérou sme vedeli, že v chladničke je ešte jeden koláč. Takzvaná rezerva. Nadpočetný. Veterník. Pre mňa a dcéru. Dve polovičky. Zabudnite! Povedala nám žena: už ste mali, prestaňte blbnúť a koniec. Už stačilo. Koláč zmizol ! Moja žena je zásadová. Bolo po paráde. Na druhý deň išla žena do práce. Dcéra bola vypísaná a ja doma s ňou. Od rána sme sa motali okolo kuchyne. S našou mamou je to vážne. Je zásadová. Vie, že Bukovský by z nás nemal radosť. Nemohli sme ju obísť. Vedeli sme že máme jedinú šancu. Musíme jej zavolať v takom čase, keď nebude času na diskusiu.

Halóóó. Ty si? Zle ťa počujem. Halóóó. Tu sme ... v chladničke ... niečo našli. Na druhej strane telefónu sa ozval zásadový hlas: v poriadku, tak si to rozdeľte. Bukovského sme nevideli. Urobil som dve kávy. Jednu normálnu a jednu normálnu. Jednu kávu s kávou a kofeínom a jednu kávu bez kofeínu a bez kávy. A dali sme si venček. Rozdelil som ho na dve presné polovice a tú väčšiu som zjedol ja. Pre istotu a zo zásady. Potom prešiel týždeň.

V sobotu sme koláče nijak mimoriadne nejedávali. Ale v sobotu som vtedy nikdy nepísal vysvedčenia. Teraz som písal. Každý polrok ich píšem. Moja žena je učiteľka ale píše hrozne. Vraj. Ja už nie som učiteľ ale píšem pekne. Vraj. Nediskutujeme o tom. Je to zásada a tradícia. Vysvedčenia píšem ja. A vždy frflem a vždy sa vyhrážam. Toto je už naposledy. Už mám toho dosť. A čo ja za to mám? Len ma bolí ruka. Žena vždy zo zásady na vysvedčenie kúpi nové atramentové pero. Bola sobota ráno a išla ho kúpiť. A atrament tiež. A koláááče! Nezabudni mi za odmenu kúúúúpiť koláááče! Zakričal som na ženu. Vrátila sa bez nich. Rozumiete? Nepriniesla nič. Jedno atramentové pero a jeden atramentový kalamár. A nič. Ani len karneval. Naobedovali sme sa a urobil som kávu. Jednu normálnu a dve tiež normálne. Žena varila podľa Bukovského a tak si dala pre istotu Caro. Aby sa Bukovský netento. Však viete. A potom mi povedala: choď po tie koláče ... sú za dverami na stoličke. Rozumiete! Deň a noc. No jednoducho zásadová žena.

Napísal som tie vysvedčenia a veľmi som nefrfľal. Hlavičku už tlačia počítačom a ten zvyšok sa dal zvádnuť. Neprepadol nikto.