po pismenku

Neblbnite! Moja žena nemá žiadne fóbie. To sa ten nadpis vôbec takto nemyslel. Myslel sa normálne. Mimochodom moja žena má väčšinou pravdu. Ona niečo vymyslí a potom sa to všetko stane. Mohol by som uviesť nekonečné množstvo príkladov. Nekonečné. Napríklad hocičo. Napríklad moja žena by chcela karavan. Vtedy keď si ona vymyslela karavan nikto karavan nechcel. Teraz kade chodím tade pozerám na nové karavany. Alebo čo? Alebo hocičo.

Moja žena má jednoducho nos na také veci. Ona niečo vymyslí a mne sa to nepodarí realizovať a všetci naokolo, ktorí moju ženu ani nepoznajú to zrealizujú. Napríklad zdravá výživa. Moja žena zaviedla zdravú výživu v čase, keď sa ešte z doktora Bukovského všetci vysmievali a on ešte nevydávala také knižky veľké a farebné s obrázkami ale len také maličké brožúrky s kresbičkami. A teraz sú všetci zamilovaní do zdravej výživy. Alebo zelený čaj. Alebo čokoľvek. Všetko čo sa stalo tak všeobecne obľúbené to všetko vymyslela moja žena dva roky predtým. A ja som jediný komu sa to nepodarilo zrealizovať. Aj teraz to tak asi bude. A mňa čaká výbuch.

Ja teraz napríklad viem, že keď toto čo napíšem naozaj aj napíšem tak to všetci urobia a len ja nie. Lebo to je tak vždy. Tak ja to skúsim tak utajene aby to nebolo hneď každému jasné, že čo bude "in" o dva roky ale aby to bolo jasné len mne a mojej žene. Aj keď teda ja úprimne o tom pochybujem. Lebo ja sa poznám. Ja proste tajomstvo neudržím.

Tak moja žena chce teraz akože vlastný atómový kryt. Ona samozrejme nechce atómový kryt ale niečo iné ale ja viem, že je to atómový kryt. Teda protiatómový. Ale teraz si asi myslite, že akože ona je na hlavu alebo ja som na hlavu ale ani jeden z nás na hlavu nie je. Teda o mojej žene to viem úplne presne a o sebe to teda úplne presne neviem, ale zase toľko viem, že ide o kryt.

„Rozumieš, to teraz treba urobiť“ povie mi moja žena asi dvakrát za týždeň: „lebo na to všetci o chvíľu prídu a potom už bude neskoro“. „Lenže ako? Ako to mám urobiť, ja tú reč neovládam“ poviem mojej žene dvakrát do týždňa. „Koľko krát sa stalo, že som sa mýlila?“ opýta sa žena a ja jej poviem: „ani raz sa to nestalo, ale ja tú reč fakt neovládam“. „No ako myslíš, ale potom už bude neskoro“ povie mi žena a ja viem, že má pravdu. Ja by som dal za to krk, že o dva roky bude mať skoro každý svoj vlastný protiatómový kryt a iba my nie. Pričom je vám jasné, že nehovorím o protiatómovom kryte ale tak iba maskujem niečo, o čom nechcem aby ste to vedeli. „Rozumieš? Teraz sa to oplatí, potom už bude neskoro“ povie žena a jej veľmi dobre rozumiem. A teda dúfam, že vy mi nerozumiete, lebo keď mi rozumiete, tak ma žena prerazí.

„Roztáral si to? A teraz čo myslíš že bude? Všetky protiatómové kryty sa rozchytajú a my si budeme na staré kolená akurát tak lízať laby“ povie mi žena, keď to niekto z vás dešifruje a ja viem, čo tým moja žena myslí: že, lízať laby. To je to, že ja vám budem závidieť a moja žena mi každý deň povie: „tak a máš čo si chcel, ja som ti dobre radila, ale nie, ty to vytrepeš polovici Slovenska a teraz tu lížeme na balkóne laby“. A to budeme radi, ak budeme mať na staré kolená v starobinci balkón. Zatiaľ čo vy všetci budete mať protiatómový kryt. Ale viete čo? Ja už na to kašlem. Ja sa tú reč aj tak nenaučím a tak si s tým robte čo chcete. Ja som už aj plány zohnal. Tak vy si stavajte a ja idem olizovať laby. Tu to máte na tanieri. Ja som aj tak vedel, že to v tajnosti neudržím.

 muzey.nnm.ru