po pismenku

Tak akože odtiaľ potiaľ. Akože napríklad od Košíc po Kojšov. Akože na výlet na Turniská? Akože proti tomu nič. To ma normálne aj potešilo. Ja pracujem a moja žena s dcérou pochodujú na Turniská. Aj s kamarátmi. Štyria kamaráti ale dôležité bude iba jedno meno. Igor. Akože je to pseudonym a vy teraz si myslite, že to Igor nie je ale on je.

Na Igora je moja žena vôbec voľajako vysadená. Ja som tu už o tom určite písal ale už si ani nespomínam kedy, lebo ja som tu už toho o svojej žene popísal. Že až. Akože veľa. Ale toto sa mi ešte nestalo. Aby sa mi žena priznala k tomu, že kvôli vzdušným bozkom sa tu porušujú zákony.

Ja teraz musím urobiť jednu odbočku. Ja napríklad, keď niekedy chcem svoju ženu odfotiť tak som rád, že už sú digitálne fotografie. Lebo moja žena sa na mňa niekedy mračí a niekedy škerí, pričom ja tuším, že ona sa bude brániť, že sa neškerí. „Ty blbo fotíš“ povie mi. „Ty blbo fotíš“ mi totiž hovorí často. A dodáva: „Vymaž to“. A ja keby som nemal digitálny fotoaparát tak by som minul celé jej veno na fotografie z ateliéru, čo by som hneď musel vyhodiť. Lebo niekedy boli také fotoaparáty, čo ste videli, že čo ste odfotili až keď ste to vyvolali. Teraz tu nebudem zdržiavať, lebo niektorí vedia o čom hovorím a tí ostatní mi aj tak neuveria. Ale fakt.

Tak ja keď svoju ženu už odfotím napríklad piaty krát a stále sa škerí lebo ja blbo fotím tak jej poviem: „Mysli na Igora“ a potom hneď cvaknem a fotka je pekná. „No vidíš“ povie mi žena: „to je pekná fotka“ a ja dodám: „Jasne, myslela si na Igora“. Aha, toto som už niekde počul – hovorí si teraz čitateľ a ja mu odkazujem – áno, toto už čitateľ počul odo mňa. A nezmenilo sa to. Je to horšie a horšie. A teraz môže byť koniec odbočky.

„Ty si inak strašne rozťahaný“ povie mi občas žena, ale toto keby som začal rozvádzať, tak by som sa rozvádzal ( akože v texte ) do rána. Tak to preskočíme.

„No? A super?“ opýtal som sa ženy v telefóne, keď už bola doma a bolo po výlete. „Hmm“ povedala žena a dodala: „Super“ a pokračovala: „Keď sme sa vracali, vieš, cez tie serpentíny tak ma Igor pustil dopredu a potom, vieš, tam ako sú plné čiary pozriem doľava a tam bol Igor a posielal mi vzdušné bozky“.

Tu by som mal odbočiť a popravde povedať, že moja žena to takto celkom presne nepovedala, lebo ona by povedala určite doprava a nie doľava, lebo si mýli za volantom strany. Ak si myslíte, že ste už toto počuli, tak ste to počuli alebo tu, alebo od svojej vlastnej ženy, lebo čo ja viem, ľavú a pravú stranu si za volantom mýlia všetky ženy. A toto je tiež koniec odbočky o stranách. Len to som chcel povedať, že všetko ostatné mi žena povedala.

„Dvakrát“ povedala žena. Vnímavý čitateľ to už tiež síce niekde počul, ale o to nejde. Nemyslí sa, že mi to žena povedala dvakrát. To isté. Ale že sa to stalo dva krát. To isté. Igor – pričom toto je pseudonym ale možno aj naozajstné meno – dvakrát prešiel cez dvojitú plnú čiaru a poslal mojej žene vzdušný bozk, pričom ho neospravedlňuje ani to, že mu vo výhľade asi prekážala jeho vlastná žena a neospravedlňuje ho ani to, že keby som tam bol tak aj ja jeho žene pošlem vzdušný bozk. Päť krát a aj viac. Ale ja som tam nebol a tak sa to nepočíta a nič sa neospravedlňuje.

„Tak toto sa povie“ povedal som žene a myslel som to vážne. „Dvakrát vzdušný bozk? Tak toto sa povie dvakrát!“ dodal som. Tak toto sa robiť nemá. Toto, že sa cez dvojitú čiaru chodia posielať vzdušné bozky. Toto sa oznamuje. Toto sa hovorí dva krát. Hovorí sa to! Hovorí sa to!

P.S. Pre potreby vyšetrovania orgánov sa hovorí, že je to literárna fikcia, ktorá sa síce zakladá na pravdivom príbehu ale Igor je pseudonym a moja žena tiež. Dva krát. A aj ja.