po pismenku

 

No nie je to úplná šľapka a v podstate nie je ani za tisícku. Je o čosi drahšia. Ale zase to nepreháňa. Aj keď úprimne povedané, škaredá je ako noc. A na dotyk tiež žiadna sláva. Ale zase v istom veku to muž dokáže pochopiť. V mojom veku napríklad.

Ja keď to tak zoberiem, tak moja žena je veľmi chápavá. To s tou šľapkou vlastne vymyslela ona. Akože moja vlastná žena ma prinútila ísť za šľapkou. A dala mi na to aj tú tisícku. Teda o čosi viac ale v podstate ide o tisícku. Na druhej strane šľapku za tisícku chce aj ona. Takže tak. Vlastne až taká chápavá nebude.

Nemôžem povedať na ňu ani jedno krivé slovo. Teda ani na svoju ženu a ani na svoju šľapku za tisícku. Pochybnosti som ale úprimne povedané mal. Na prvý pohľad to boli vyhodené peniaze. Tučná a neforemná. Určite nie v najlepšej kondícii. Ale čo môže chcieť jeden muž po štyridsiatke keď mu šľapku vyberie jeho vlastná žena. Sám by som si ju nikdy nevybral. To ani náhodou. Ale ženu mám rád. A ak si ona myslela, že tá šľapka je pre mňa to pravé tak som na ňu dal.

S tou šľapkou teraz trávim celé leto. S ňou a so svojou ženou a so svojou dcérou. Cestovali sme spolu vlakom a boli sme spolu na dovolenke. Prakticky celú dovolenku. Kompletne celú dovolenku. Vlastne ako tak premýšľam odmietla ísť len na výlet do Slovenského raja a na huby. Išla teda aj tam, ale to ostala sedieť v aute. Za tisícku som ani nič iné nečakal. Ale inak všade. V každom počasí. A sťažovať sa nemôžem.

„No ako?“ pýta sa ma žena. Ona si vlastne svoju šľapku testuje na mne. „V pohode“ odpovedám už taký mesiac. „Úplne v pohode?“ už taký mesiac sa pýta žena. „Úplne, úplne v pohode“ odpovedám. Naozaj. Nemôžem sa sťažovať. Je to tá najlepšia šľapka akú som kedy mal. Za tisícku a ešte pár stoviek. Je ticho a netlačí. Je mäkká a pohodlná. Je to najlepšia šľapka a mojej žene ju môžem len odporučiť. Ja na šľapku za tisícku nedám dopustiť. Ja takú istú kúpim aj žene. A farbu si môže vybrať akú chce.