po pismenku

No v kine si už ani nespomeniem kedy sme spolu boli. Aha spomenul som si. Vlastne ani nie tak dávno na Muziku. Ale predtým? Predtým si nespomeniem. Ale toto vlastne aj tak nie je spomienkové stretnutie alebo slovné cvičenie na precvičenie pamäte. Lebo, medzi nami, už je to aj tak zbytočné. Už si človek nespomenie. Akože v istom veku. V našom veku.

Teda ja sa stále cítim plus mínus na pubertu. Stále mám pocit, že som bližšie k puberte ako k prostate. Aj keď, medzi nami, v noci čoraz častejšie chodím na toaletu a vyrážky na tvári mám čoraz zriedkavejšie. Ale mentálne určite. Mentálne som stále pubescent a nie dôchodca. Ešte viem, čo sa robí v kine, aj keď na druhej strane spomenul som si až po istom čase.

Tak sme boli v kine. Otvorili nám multiplex a tak sme išli do kina. Aj som mal už výčitky. Keď som v Bratislave v práci, chodím do kina relatívne často. Zabíjam čas a precvičujem intelektuálne zaspaté bunky. Doma na to nebol nikdy čas a v istom veku navyše už človek potrebuje pohodlie. Horšie vidí a tak chce mať veľké plátno. Slabšie počuje a tak potrebuje dobrý zvuk. Pobolieva zadok a tak nepôjde už na staré sedadlo. Bolia kríže a tak sa nechce vyhýbať hlave pred sebou. A tak. No potrebovali sme ten multiplex. Zdržiavam? Zdržiavam, chápem. Tak sme boli jednoducho v kine.

Vybrali sme dobrý film. Boli sme v tej multiplexovej sále štyria. My dvaja so ženou a dve dievčatá v mladšom veku. O dievčatá v mladšom veku tu nejde lebo jednak sedeli v poslednom rade a jednak o ne nejde. Sedeli sme. Šuchotali pukancami, lebo to tak musí byť, že človek do multiplexu so sebou vlečie aj pukancovú večeru a pili sme aj nápoje zakúpené v multiplexe lebo v istom veku už človek dodržiava tie upozornenia: Nenoste sem nápoje zakúpené mimo prevádzky. Ale zase v istom veku už človek nekúpi bublinkový nápoj s ľadom ale nechladený a nebublinkový. A tak. Ale o to teraz tiež nejde, hoci s mojou ženou ide o zdravú výživu vždy. Ale keďže to ona kúpila pukance tak to nebudem rozmazávať. Rozmazané už aj tak je. A ani o film nejde, film bol pekný. Už som ho videl v Bratislave.

Tam v tom kine mi to v polovici filmu došlo. Však ja tu sedím so svojou ženou. V poloprázdnom kine. Však naša dcéra tu nie je. Však tie dve osoby sedia až o tri rady ďalej. Však to je pekný francúzsky film. Však. No došlo mi to. Romantika. A začal som hľadať ženinu ruku. Našiel som ju. Bola v sáčku s pukancami. Hovorím si, že dobre, aspoň si dám pukance. "Psst" psstla na mňa v tom tichu kinosály žena: "spadla mi tam žuvačka". Mojej žene spadla medzi pukance žuvačka. Nepovedal som nič, hoci som asi ako manžel mal. Aspoň by som v tom tichu prehlušil pukotanie pukancov. "Môžeš" šepla žena po chvíli a podala mi pukance: "už som ju našla". Chytil som tie pukance a dal som ich na vedľajšie sedadlo. Zmačkol som žene ruku a potom som ju mačkal. Tak romanticky. Tak ako sa to robí v kine. A navyše aj so skúsenosťami.

Bozkávať sme sa nebozkávali. Film bol s titulkami a v našom veku a s našimi dioptriami musí človek dávať pozor na plátno. To nie je tak ako v puberte. Akože oči ženy sa vyvrátia do plafónu a začne sa tam pleskotať jazykmi. V tom tichu kinosály. A zozadu sa ozve hlas dvoch ďalších divákov. Že: pssst, nepleskotajte tu, pleskotať si choďte domov. Tak toto sa mi stalo. Pomačkal som svojej žene ruku a párkrát som ju pohladil aj po stehne. Hovorím. Stále sa mi to v hlave moce pubertálnym smerom.