po pismenku

Niekedy to do seba zapadá ako puzzle. Nemyslím také to z 1000 kúskov, ale detské, čo je raz dva hotové. Spomienky vyvolávajú spomienky. Niečo tu napíšem a vráti sa to. Príde späť. Objavia sa nové. Preto tu občas dám odkaz na staršiu spomienku. Aby som to neprepisoval. Aj teraz budú, ale môžete ich preskočiť. To dôležité sa stalo dnes. Sedel som v kaviarni a čítal som si .týždeň. Nalistoval som si hudobné recenzie. A zrazu to tam bolo. Ten ďalší kúsok. AMC trio vydalo platňu. Thor-iza. A  v skvelom vydavateľstve.  

Nemám hudobný sluch. Neviem spievať a to ani folklórne pesničky. Neviem hrať na žiadnom nástroji. Ako dieťa som to skúšal na gitare. Ale. Nedokázal som ju naladiť. Na vysokej škole som sa učil na „pindafón“. Tak sme volali malý elektronický klavír. Aby učiteľ na ňom sprevádzal spievajúce detičky. Ale. Skúšku som urobil. Na dekanský termín. Priznávam, nečestne. Podrobnosti inokedy. Drevené prsty sa naučili pár pesničiek a zdreveneli hneď po skúške. Už na tie správne klávesy nikdy netrafili. Neviem spievať a neviem hrať. A predsa som raz na koncerte vystupoval.

Boli sme krátko po vysokej. V košickom klube, ktorý už dnes neexistuje, hrali priatelia zo školy. Takí, čo hrať vedeli. Dobre. Ale boli sme mladí a extrovertní. A obávam sa, že aj (nápojovo) uvoľnení. V každom prípade ma k tomu nástroju pustili. Dali mi do rúk štetinky a mohol som bubnovať. Bubnovať do rytmu. Rytmus držali oni. Ja som do toho štetinkoval. Asi dve pesničky. Teda pesničky to asi neboli, ale aj diváci boli viac menej (uvoľnení) priatelia. Som rád, že mi to dovolili. A rozumiem im. Pôvodne som navrhoval, že si s nimi zahrám na ich „pindafóne“. Luteránske svadobné. Až tak uvoľnení sme nakoniec neboli. Tak som svoj jediný koncert absolvoval ako štetinkový bubeník. Ešte sa nevolali AMC Trio. A hrávali v úplne inej zostave. Aj s iným mojim priateľom, ktorého teraz nespomínajú ani na webovej stránke. On ich, na svojej áno.

Neviem čo sa stalo. Hudobníci. Ja ich (ale) mám rád všetkých. Pre spomienky. Martina a Petra poznám dlhé roky. Petra kratšie, ale lepšie. Hrávali sme spolu vo vysokoškolskom divadielku. Hovorím hrávali. Ja som hral divadielko a Peter hral na „pindafón“ alebo klavír. Boli to pekné roky. Mám pocit, že sme spolu boli aj na  Hviezdoslavovom Kubíne . Pozná moju ženu. Tiež z divadielka. S Martinom sme sa stretávali na prednáškach. Učili sme sa za učiteľov, akurát že, ja som viac maľoval a on viac spieval. Ale niektoré prednášky boli spoločné. Pamätám si na jeho prvú basovú gitaru. Ešte s káblikmi. Nie kontrabas. A pamätám si aj na to, ako z nej vytrhal pražce. Aby bola bezpražcová. Potom sme sa na chvíľu rozišli. Ale ja som ich registroval a aj oni mňa.  Chodievali sme v tom čase často do košického jazzového klubu. Tam dole, v pivnici na Kováčskej. Ešte hrávali spolu, v tej pôvodnej zostave. V tom klube dosť často. K štetinkám ma už nikdy nepustili. Myslím, že hrali lepšie, menej sme sa už (nápojovo) uvoľňovali a hlavne. Hlavne s nimi bubnoval majiteľ klubu. Tak štetinky zapadli prachom. Bolo to x koncertov. A hrali už aj svoje veci. Potom to skončilo. V klube a myslím, že aj medzi nimi.

Raz mi došla sms-ka. Prvá z mnohých. Pozývame ťa na koncert, tam a tam o toľkej. Peter a AMC Trio. Určite príď. Išiel som. Už hrali v tej zostave, ako teraz. Bez gitary. A bez gitaristu. Bolo to fajn. Zrazu sa v sms-kách objavovali aj nové mená.  Cardarelli, Monty Waters, Suchomel a tak. Na každý koncert som neprišiel. Občas sme sa minuli. Hrali v Košiciach, bol som v Bratislave. Hrali v Bratislave a ja som bol na východe. Ale keď som prišiel, vždy sa mi to páčilo. V mikro kluboch, kde som ich ani nevidel, len počul, alebo na ich domácich prešovských jazzových dňoch. A občas mi ani sms-ka neprišla a našli sme sa. Niekedy stačilo ísť na kávu a  apple pie v Tatrách a oni tam boli. Za klavírom Peter a Martin s kontrabasom.

Naposledy som ich videl hrať so Suchomelom a ešte neskôr som stretol Martina s bubeníkom vo vlaku do Bratislavy. Išli ďalej. Na baltickú loď hrať jazz nemeckým a americkým výletníkom. Pochopil som. Žiť sa musí. O to viac ma teraz potešilo ich nové cédečko. Píšu, že prvé. Ja viem, že prvé nie je. Prvé skladby mali na kompilácii mladého slovenského jazzu. Ale možno sa k tomu už nehlásia. Možno je to pre nich zabudnutá história. Možno je tam veľa gitary. Čo ja viem. Neriešim to. Od .týždňa dostali tri z piatich hviezdičiek. Ja im dávam desať z piatich. Za spomienky.

Tú platňu si určite kúpim. Na loď asi pôjdu aj tak. A len tak mimochodomj. V Prešove učia na konzervatóriu jazzový spev. A ja jednu dobrú speváčku poznám. Aj oni. Tak keď mi najbližšie pošlú sms-ku, poviem im to. Alebo ja na štetinky, alebo Z. za mikrofón. Viem, kto zvíťazí. Čo už, rocková (ani jazzová) hviezda zo mňa už nebude. O nič ste neprišli.

A ak chcete vedieť o čom som tu klepotkal, tak PRÁVE TU si ich vypočujete. A potom si ich kúpte. Aby Martin na tej lodi neprechladol.