Miesto rozhovoru: malé mestečko kam sme sa dotrepali po pláži z nášho letoviska. Konkrétne: autobusová zastávka.
Poľahčujúce okolnosti: bolo teplo, svietilo slniečko, cesta bola pekná ale dlhá, videli sme ľudí ako jedia mušle po ktorých sme predtým kráčali a dali sme si jedno pivo na polovicu.
Obsah rozhovoru: Ja (žene): ... všimla si si, nie je tu ani jeden somár. Kde sú somáre? Žena (mne): jedného som si všimla. Ja (žene): Kde? Žena (mne): Tu sedí jeden na zastávke. Ja (sám sebe): Aha.
Fakt. V Bulharsku už nie sú somáre. Ani jeden. Kedysi boli všade. V Rumunsku boli neosvetlené koče ťahané koníkmi, ktoré sa vždy v noci vynorili pred autobusom v ktorom sa škvarili slovenskí dovolenkári. Potom sa prešli hranice a namiesto koníkov sa objavili somáriky. Boli priviazané všade. Aj pred hotelom. V Rumunsku boli koče a v Bulharsku somáre. Či sú ešte v Rumunsku koče neviem, v Bulharsku už somáre nie sú. Viem. Nevidel som ani jedného. Okrem toho na zastávke autobusu. Ale ani toho som vlastne nevidel. Nemal som zrkadlo.
Naozaj, ani jeden jediný somár. Pred hotelmi a apartmánmi parkujú autá. Či ich riadia somári ( teda nie somáre ) neviem. Majú bulharské ešpézetky a sú to samé pekné a veľké a drahé autá. Naozaj. Ani jeden jediný somár. Kde sú všetky tie somáre? Predali ich a kúpili si limuzíny? Neviem.
Keď som bol v Bulharsku po prvý raz boli somáre úplne všade. Bol som malý chlapec takže detaily si už nepamätám. Myslel som na iné veci a keď sú somáre všade tak vám to už také vzrušujúce nepríde a ani sa s nimi neodfotíte. Ale môže to byť aj v tom, že sme nemali fotoaparát. Potom som bol v Bulharsku s manželkou na v podstate svadobnej ceste. Somáre boli všade. Aj pri hoteloch. Až tak veľa ich teda nebolo ale boli. Pásli sa pri ceste a jeden bol určite na lúke pri veľkom hotely. Fotoaparát sme už mali ale na fotografiách somára nemám. Vlastne ťažko povedať, lebo na niektorých som odfotený aj ja. Na ďalších je moja žena. A more je v pozadí. Potom sme boli v Bulharsku už aj s dcérou. Boli. Somáre. Naozaj. Mali sme fotoaparát a máme fotku na ktorej naša dcéra sedí na somárovi. A bolo ich viac. Išli za sebou. Boli atrakciou za pár leva ale niekde museli bývať. Tak tam kde bývali boli len tak. Nie ako atrakcia ale iba ako somáre. Vtedy sa nám tam tak páčilo, že sme si to o rok zopakovali. Somáre boli ale fotky nemáme. Dovolili sme fotiť aj dcére. Na poslednej fotografii sme spolu so ženou. Ja vyskakujem z uteráka a mám natiahnutú ruku smerom k fotografovi. Smerom k dcére. Fotka je nakrivo. Fotoaparát už smeroval k piesku. Potom nasleduje séria fotografií na ktorých som rozmazaný ja s divokým výrazom v tvári. Fotoaparát ležal v piesku a zúrivo fotografoval do poslednej fotky. A potom už nefotografoval. Máme sériu čmúh a ani jedného somára.
Teraz sme boli v Bulharsku zase. Ani jeden. Ani ako atrakcia ani ako somár. Je tam nekonečne viac hotelov. Sú tam samé novostavby. Je tam veľa pripitučkých mladých turistov, čo sa síce správajú ako somári ale nie ako somáre. Somári teda v Bulharsku sú ale somáre nie. Trápilo ma to celý pobyt. Je to zmena a ja zmeny nemám rád. Zmien sa bojím.
Máme nový fotoaparát. Odolný voči piesku a vode. Vraj. Neviem, lebo sme to nevyskúšali. Dcéra má už pevnejšiu ruku a ja pevnejšie nervy. Som na mnohých fotografiách. Väčšinu som odfotil sám. Mám ruku natiahnutú smerom od seba a hlavu naklonenú na bok. Na hlave mám klobúk a pod klobúkom taký výraz ako na tej zastávke. Za mnou je niečo s čím som sa chcel odfotiť. Musím to doma preskúmať. Či sa tam ešte jeden somár nevopchal.
Komentáre
:)