po pismenku

 

Teraz si určite hovoríte: ten ale vymýšľa, Popísmenku trepe, tak toto mu už nikto neuverí. Ale ja mám pravdu. Ja si teraz nevymýšľam a netrepem a teda nie je ani dôvod neveriť mi. Dolieza za mnou. Teda doliezla. A je to fakt známa herečka. Populárna a pekná. Taká z titulky.

Sedel som na káve s Marošom. Akože ho nazveme Maroš, pričom on aj je Maroš, ale keď povieme, že Maroš je pseudonym pre Maroša tak to situáciu poriadne zdramatizuje. Sedím teda na káve s Marošom ( alias Marošom ) a slníme sa. Tá kaviareň je vlastne bufet u nás v práci ale dá sa sedieť aj vonku, pred budovou. To voláme: Bulharsko. Akože sme na dovolenke v Bulharsku a akurát je vonku tak strašne horúco, že sa nedá byť na pláži tak sme pred hotelom v chládku na káve. Teda Maroš mal kofolu ale to už na veci nič nezmení.

Sedeli sme a pozerali sa smerom na pláž. Lebo my sme si aj povedali, že asi tým smerom od nášho bufetu ( alias kaviarne ) je pláž ( alias tam nie je ale to je jedno ). Sedíme a pozeráme na nových rekreantov. Rekreanti to nie sú ale návštevníci našej firmy a zamestnanci čo vchádzajú a vychádzajú. Tak hovorím Marošovi: „asi nový turnus“ a tak. Proste sedíme s Marošom ( alias Marošom ) v Bulharsku ( alias v práci ) v plážovej kaviarni ( alias podnikovom bufete ) a pijeme kávu ( alias Maroš kofolu ) a pozeráme na rekreantov ( alias zamestnancov a hostí ) a trepeme somariny ( bez alias ) a nič iné už nerobíme ( alias vôbec nič ).

No a do toho sa to stalo. Otvorili sa dvere a k nám do Bulharska vplávala tá herečka. Bez akýchkoľvek aliasov. Normálne herečka, ktorá je populárna a celkom pekná a je taká z titulky. Zmĺkol som a potom som mlčanie prerušil: „pozri Maroš, herečka“. Maroš sa pozrel a nepovedal nič také mimoriadne, čo by som tu musel zaznamenať. Jemu sa tá herečka nezdá až taká populárna ale je možné, že len nepozerá v stánku na titulky. A potom už nebolo nič. Potom prešlo niekoľko dní.

Sedeli sme v kongresovke. V našej práci je totiž viac bufetov. Ten bulharský už poznáte ale máme aj kongresovku. U nás v práci teda nikdy žiaden kongres nebol, aspoň čo viem, ale tak to voláme. Sú tam také plyšové sedadlá a tak. Tak sedíme v kongresovke ( alias bufete ) s Marošom ( alias Marošom ) a pijeme kávu ( alias kávu, lebo vtedy si dal aj on kávu ) a došiel Martin ( nebudem zdržiavať, že aj normálne je Martin tak alias Martin ). Inak sme robili to isté, čo v Bulharsku, akurát prišlo menej rekreantov. A počasie bolo na figu. Na pláži sa sedieť nedalo. Tak inak sme robili to čo vždy. Len sme trepali somariny.

„Počúvaj Martin“ hovorím Martinovi „minule si nebol na pláži a vtedy tam za mnou došla jedna herečka“. „Trepeš“ povedal Martin ako keby sme niekedy robili niečo iného. „Netrepem, opýtaj sa Maroša“. Maroš je kamarát a povedal pravdu: „no fakt, sedíme na káve a ona tam za ním došla“ povedal, pričom “za ním“ sa myslelo akože “za mnou“ a ešte povedal aj meno tej herečky. „Neverím, ty sa s ňou poznáš?“. Martin chcel poznať detaily ako bulvárny novinár. „No“ povedal som, „ja za to nemôžem, ja normálne sedím v kaviarni a pozerám na turnus a ona došla na kávu“. „A sadla si k vám?“ strácal nervy. „No, všetko ti povedať nemusíme, pravda je, že on tam sedel a ona došla za ním a on bol na káve a ona si prisadla, no hovoríme ti, prišla za ním“ povedal Maroš ( alias Maroš ) Martinovi ( alias Martinovi ) a ja ( alias ja ) som nepovedal nič len som si to vychutnal.