po pismenku

 

„Idem sa učiť s tvojou dcérou“ povedala mi žena do telefónu. „A nekrič na ňu“ povedal som ja. „To je mimo mňa“ povedala žena. A naozaj. Je to mimo nej. Je to aj mimo mňa. My na ňu vreštíme. Nebijeme ju nikdy. Ale kričíme. Ach bože, keby ste počuli ako veľmi na ňu kričíme.

Moja dcéra je celkom moja dcéra. Keby som mal aj náhodou akékoľvek pochybnosti o otcovstve tak diktáty by to prezradili. Ja keby som sa napríklad súdil o otcovstvo tak testy DNA by nebolo treba. Sudca by povedal: „čo tu pánko môj špekulujete, ukážte vaše diktáty a dcérine diktáty“ a ja by som vedel koľká bije. Je to moja dcéra. Bez debaty.

„To čo si Mongol z Mongolska?“ opýtam sa dcéry keď náhodou precvičuje doma diktáty a ide jej to celkom podľa genetických predpokladov. „Ty si normálne Mongolka z Mongolska a nevieš ani ako sa píše Mongolka!“. Po krátkej chvíli sa už nepýtam. Už vreštím a vreštím aj toto: „Ja sa ťa už moja milá na nič nepýtam, ja sa ťa už len pýtam aké i sa píše v slove pýtam?!“. Ale vy viete, že sa nepýtam. Nemám v tom úplnú istotu. To len sa tak tvárim. To len tak hučím.

„Tak nekrič na ňu veľmi“ povedal som žene, lebo viem, že moja žena je celkom ako ja, akurát jej nervy väčšinou prdnú skôr ako mne. „To je fakt mimo mňa“ odpovedala žena a dodala: „ona to aj tak chápe, že to chápeš?“ a bolo chvíľu ticho, lebo to už nehovorila mne ale dcére. „Jasne, ja to chápem, ja mu to vysvetlím“ zahučala mi do telefónu dcéra.

Chcel som byť dobrý otec a tak som nechcel dcéru počúvať: „Nič nemusíš vysvetľ...“ chcel som povedať, že nemusí vysvetľovať ale ona chcela: „ale ja ti to chcem vysvetliť, tak ma neprerušuj“. Neprerušoval som ani raz a tak vám teraz môžem povedať o čo ide. „Rozumieš, ja mám v mozgu veľa mazu no a ako mama kričí tak sa mi ten maz v mozgu uvoľňuje a zriedi sa a potom už mi to tam zase trochu funguje, lebo inak nefunguje, lebo toho mazu je strašne veľa“. „Aha“ povedal som a to som už neprerušoval. „Takže veľa mazu“ dodal som a dodal som ešte aj to, že držím palce.

Tak takto to je. Moja dcéra má plnú hlavu mazu a my na ňu kričíme aby sme ho zriedili. Kričíme často a dobre. Je to dobrá dcéra. má pre to pochopenie. Ide aj o jej dobro. A o moje nervy. Lebo ja mám zase na nervoch málo mazu. Keby som mal na nervoch trochu z toho mazu, čo má moja dcéra v hlave bolo by nám fajn. Ale možno by som mal iné pochybnosti. Že po kom je to dieťa ak vie písať diktáty. Lebo to s tým mazom v hlave je dedičné. Po otcovi.  

A mimochodom aj tak je to svinstvo páchané na deťoch a rodičoch. Tvrdé y sa má zrušiť. Ja som tu už vihlásil vojnu ipsilonu a to bez vínimki ale nezmenilo sa nič. Moja dcéra stále píše diktáty. Tak nič.