po pismenku

No niektorí ľudia nevedia kedy dosť. Kedy si treba povedať ... a stop ... a stačilo. Teraz nedávno som jedného takého stretol. Ja som človek vychovaný. Však viete. Každému sa pozdravím. Dokonca aj takému, čo si neviem spomenúť, že kto to ten človek je. To sú samo o sebe totálne nervy. Taký rozhovor s niekým kto je váš kamarát ale ani za nič na svete si nespomeniete, že odkiaľ. Ani teraz som si hneď nespomenul.

„No zdravím vás“ povedal a prisadol si. „Jééj, no zdravím vás aj ja“ povedal som a začal som loviť v pamäti: „dlho sme sa nevideli, kedy to bolo naposledy?“ použil som fintu na zistenie podrobností. No a potom mi to došlo. Videli sme sa pár krát. A úprimne povedané je to taká otrava. Taký ten človek, čo fakt nevie kedy dosť. Ja mám len jednu smolu, že som taký vychovaný. Inak by som mu povedal, že stačí. Ale nepoviem. To sa nesluší. To si taký slušne vychovaný človek ako ja musí odtrpieť. Poviem vám, je to na nevydržanie.

Rozprávali sme sa asi hodinu. Teda ja som hovoril len:“ hmmm, áno, viete, čo ja už musím ísť, áno?, no ale, teda, ja už fakt musím, nehovorte? teda, hmmm“ a tak. No viac slov som nepovedal. Ale nič mi to nepomohlo. Odtrpel som to dokonca. Ja totiž viem, že v takej situácii nesmiete človeka uraziť. Tak ja neurážam. Ale na druhej strane viem, že mu netreba nahrávať. Slovo „hmmm“ je lepšie ako krátka veta: „naozaj? No to mi musíte vysvetliť“. Lebo jednak sú to vlastne už dve vety a jednak to funguje ako spúšťací mechanizmus. Hovoriť len: hmmm je teda lepšie ale nefunguje to vždy. Teraz to nefungovalo.

Povedal som: „hmmm“ a ten môj známy povedal krátku vetu: „No ale naozaj. No to vám musím teraz vysvetliť“. Stačil si sám. Tú nebezpečnú krátku vetu, čo sú vlastne vety dve povedal sám a potom hovoril desať minút. Aby mi to zaujímavé vysvetlil. Mňa niektoré veci nezaujímajú. Napríklad ... alebo aj iné. No a on ich hovoril. Tie nezaujímavé desať minútové príbehy. Keby ma mama slušne nevychovala aj by som mu povedal: „viete čo, ja na tie vaše somariny nemám čas“ ale ja nie, ja som po tých desiatich minútach povedal: „hmmm, no teda“ a on zase spustil: „no práve, ale to je len začiatok“. A pokračoval. Hovorím. Jedna hodinka.