po pismenku

Ohlásila sa nám návšteva z Poľska. Priamy vlak do nášho mesta už nechodí, vybrali sme sa po nich so ženou do Krakova. Na to sa vždy tešíme. Robíme odvoz a dovoz návštevám z a do Varšavy. Strávime tam len pár hodín a dáme si kávičku a koláčik. A žena aj čierny čaj s citrónom a cukrom. Doma ho nikdy nepije. Všetky naše biopotravinové a zdravovýživové teórie však končia na hranici v Javorine. Aj teraz tam ostali.

Na cestu sa vždy tešíme a vždy je to nakoniec trochu inak. V kilometroch oveľa menej ako do Bratislavy a v hodinách viac. Už tú cestu poznáme naspamäť. Vždy nás to otrávi ako sa vlečieme. Ale vždy je o čom hovoriť. Teraz sme skoro ráno na poľskej tatranskej strane stretávali traktoríky a autá s naloženými koníkmi. Za volantom gorali s goralskými klobúkmi na hlave. Takých 50 kilometrov sme riešili, či je konský trh a či voľajaké goralské oslavy. Nešlo nám to do hlavy. Cestou nazad nám ( poliaci v aute ) vysvetlili, že to gorali každé ráno vezú koníky, čo za veľa zlotých potom vozia turistov po Zakopanom alebo na Morskom oku. Až taká romantika to teda nebola. Ale 50 kilometrov prešlo ako nič. Trochu lepšia cesta ako pred rokom ale s diaľnicami sa vlečú ešte horšie ako my. Tradičné hľadanie krakovskej stanice, tradičné vchádzanie do protismerov, tradične celkom dobré parkovacie miesto po porušení zákazov a tradične obavy, či nás náhodou neodtiahnu. V Krakove je to ( pre nás ) o tradíciách. Aj teraz bolo.

Milujeme kávičky a koláčiky a tú ( čajovú ) herbatu s cytrinem. Na Sukeniciach ( tom ich hlavnom námestí ) si dáme kávičku ale cukiernia musí byť. Na námestí nie sú. Sú neďaleko. Do príjazdu varšavského vlaku boli necelé tri hodinky a my sme začali hľadať cukráreň v ktorej sme sedeli minulý rok. Pamätali sme si, že sme sedeli vo výklade, žena mala ovocný košíček s jahodami ( to bude dôležité ) a dcéra nás odfotila z ulice. Každý si pamätal iné miesto. Začalo sa pátranie. Takže: vieme, že to nie je na námestí, je to v bočnej ulici, alebo v priečnej na bočnú. A je to v tomto rohu. To som už tvrdil len ja. Žena hovorila o inom rohu. Začali sme. Mal som pocit, že už -už sme tam. Prvý pokus bol môj. Tu v tejto uličke. Určite viem, že pri tom obchode s plyšovými medveďmi. Nebola tam. Sklapol som, presvedčenie o mojom orientačnom talente dostalo prvý úder. Žena sa potešila, od začiatku vedela, že to nie je tento roh a už vôbec nie pri obchode s medveďmi. Naša cukráreň je v druhom rohu námestia. Tak sme išli. Je, tu je, hovorila som? Cukráreň v tej uličke bola, ale nie naša. Vo výklade sedela torta. Pekná ale k nej by sme sa nepomestili. Tak tu vedľa v tej priečnej. Aj tam bola cukráreň a ani tá nebola tá naša. Vedel som, že to bude dlhé hľadanie.

Po pol hodine a piatich cukrárniach v bočných a priečnych uliciach sa priblížilo zúfalstvo. Začali sme sa objavovať na miestach kde sme už boli, vchádzali sme do tých istých cukrární a na každej ulici ma zaboleli kĺby. Tu, tu to cítia moje kĺby. Nebolo to tam. Každá ulica sa volala po nejakom svätom. Krakovské námestie sme videli len tak, že sme vybehli z bočnej ulice a vbehli do ďalšej. Všetky fotky čo som urobil, sú z rohu. Mám to námestie odfotené z rohov, ako sme vchádzali do bočných ulíc. Cukrárne boli škaredé a my sme začínali naberať presvedčenie, že tú krásnu a skvelú cukráreň už hádam zrušili. Občas ma zaboleli kĺby, najviac pri jednej, ktorá mala nápis v červenom logu. Do tejto priečnej sme trafili ľahko, sedel tam chlapec ako živý pútač a v rukách držal to logo na palici. Nebola to tá cukráreň, ale kĺb stále bolel. Žena zahájila výsluch: je tu ešte taká cukráreň čo sa takto volá ale nie je to táto ale je tiež v takej bočnej, tak kde je? Nevedel. Bol to len pútač. Po hodine bez kávy a koláčov som odmietol pokračovať. V jednej z cukrární som vyhlásil stávku. Nie je to síce ona, ale sedí sa tu vo výkladoch. Tu si musíme dať kávu a koláčik a potom pokračujeme v hľadaní. Potrebujem kávu a krakovský sernik. Bolo mi jedno, či stihneme vlak, kde nás budú Poliaci čakať  a či sa vôbec nájdeme. Bolo už takmer poludnie a ja bez kávy v meste kde sú samé cukrárne a kaviarne. Ostali sme.

Bola to celkom pekná kaviareň. S jedinou chybou. Mali síce ( ženin ) košíček, lenže nebol jahodový. Našťastie ostala. V krakovských cukrárniach je to ako v tých našich. Objednáte si pri pulte, ďobnete prstom alebo si precvičíte poľštinu. Kapuččíno, herbatu s cytrinem a dva kavalky sernika krakovskiego. Sernik milujem. Je ich viac druhov a krakovský je ten najhorší. Taký príliš tuhý a priveľa cukru je v ňom. Ale nedajte si v Krakove krakovský sernik. Dali sme si. Žena si dala do čierneho čaju cukor. Nechutilo jej to, ale nedajte si do čierneho čaju citrón a cukor, keď to patrí k tradícii. Žena chodieva do Poľska od detstva a vždy tam pila čierny čaj s citrónom a cukrom. Pre neznalca poľských kaviarní a cukrární: cukornička je priamo na stole a dáte si koľko chcete. V tejto cukrárni mali aj noviny. Takže v rámci stresu aspoň toľko: ceny nehnuteľností mierne rástli, iba v Gdyni klesli o pár percent. Takých 50 metrov kvadratowych krakowského mieškanka stojí od 350 tisíc zlotych ( cca krát 10 Sk ) hore. Urobil som dvadsať fotografií: žena s čajom, s cukrom, s koláčom na vidličke, s koláčom pri ústach, s koláčom v ústach a ešte dva krát v ústach. Z hora, z dola, z výkladu a z ulice a išli sme hľadať ďalej.

Prešli sme celé okolie námestia, všetky vedľajšie a priečne ulice a dostali sme sa na začiatok. Na miesto, kde bola žena presvedčená, že určite nie je. Ani mne sa to nezdalo. Kĺby trochu boleli, ale po hodine a pol pátrania by boleli každého. Ale vliezli sme tam. Čo už. Na ulici ďalší svätý. Nechcel som tomu veriť: sv. tiramisu? Zlievali sa mi písmenká. Nebol to sv. tiramisu ale Sv. Tomáš. Žena sa pozrela a odmietla, tu určite nie. Ale kĺb zabolel a v diaľke som videl veľký červený pútač. Červený? Taký ako mal ten pútačový chlapec. Bolo to ono. Našli sme našu cukráreň. Aj s výkladom v ktorom nikto nesedel. Aj s košíčkom v ktorom boli jahody. Objednali sme si. Túžil som po druhej káve a žena po prvej ale musela ostať verná tradícii a ja som ju nechcel sklamať. Tak dve herbaty s cytrinem a ... krakovský sernik nemali. Mali len taký veľký kus ( znalec poľských cukrární vie o čom hovorím ) a odrezať kavaleček odmietli. Žena to mala jednoduché: košíček s jahodami. Ja som si dal wuzetku. To je geniálny koláč a aj tento bol. Wuzetka ale nie krakovská. Jediné šťastie, že som v tej predchádzajúcej zaštrajkoval. Bola to škaredá kaviareň, koženka zo sedačky sa šúchala, noviny neboli, krakovský neodrezali, príbor bol plastový a citrón len taký chemizovaný v krabičke. Urobil som ďalších dvadsať fotiek.

Naša najmilovanejšia cukiernia Mychalsci na ulici Sw. Tomasza. Keď tam pôjdete a budete hľadať cestu, poradím. Je to v jednom zo štyroch rohov námestia. Ale z bočnej ulice musíte ísť do priečnej. Je to taká do ktorej vojdete, len keď už budete na konci zo silami a keď vás nezvyknú bolieť kĺby ani nechoďte. Musel by som ísť s vami.

Kávu sme si dali nakoniec na stanici, neľakajte sa, nie z automatu, majú tam veľké obchodné centrum. Postavili ho expresne rýchlo. Oveľa rýchlejšie ako cesty. Poliakov sme počkali a po hodine sme sa vymotali z Krakova. Večer sme boli doma a do počítača som nakopíroval fotky. Sukienice zo všetkých rohov a séria s plastovou vidličkou. V hlavnej úlohe moja žena, krakovský sernik a tradície.    

A tu nájdete ďalšie naše tradičné kaviarne a cukrárne.