po pismenku

Sme kaviarenskí turisti. Celá rodina. To neznamená, že chodíme len z kaviarne do kaviarne (to len občas), ale že máme rovnako radi kaviarne aj turistiku. V mojom prípade prišla turistika až neskôr. Na vysokej škole. Môže za to moja vtedajšia priateľka (a terajšia manželka) a jej otec, ktorý nám občas vybavil ubytovanie v lomnickom obchodnom dome. V izbičke, nie na oddelení nábytku. Tatry milujeme stále a aj Lomnicu. Izbička v obchodnom dome je už dávno minulosťou ale občas nás zachráni lomnická garsónka našich priateľov. Kaviarenskí turisti sme pre iný dôvod. Každú túru začíname a končíme v kaviarni.

V Lomnici sme posledné roky milovali Vilu Park. Tam sme túry štartovali. Keď bolo pekné počasie tak na terase. Mali tam príjemného prevádzkára (po tých rokoch nás už poznal, hoci sme tam len kávičkovali), obrovské cappuccino (pre mňa), latte (pre ženu), vanilkový roibos (pre dcéru) a občas štrúdlu alebo aspoň marlenku. Naposledy mi žena volala z Tatier, že Park zmenil majiteľa. Nemajú už ani takú kávu ani takú atmosféru. Neviem, kde budeme začínať lomnické turistické štarty (možno tá malá kaviarnička na stanici) ale viem, kde budeme končiť smokovecké závery túr.

Je to skvelá kaviareň. Myslím, že sa to volá penzión Smokovec ale to nie je také dôležité. Je to ten dom nad stanicou oproti Grandu. Samoobslužná jedáleň, kde majú vegetariánske jedlá a maličká cukráreň. Kaviareň. Čitáreň. Jazzový miniklub. To je dokonalé miesto, keď sa vrátite z hôr a ešte stále sa na ne chcete trošku pozerať, trošku o tom rozprávať. Cez veľké sklá na vás pečie slniečko a tie bambusové roletky ho stlmia len tak akurát. Ale len tak akurát. Majú sypané čaje a mojej dcére občas poradia niečo naozaj dobré. Káva asi nie je žiadna sláva, ale ja nie som kávový fajnšmekr, ja mám radšej kaviarenskú atmosféru ako len tú kávu. Vždy to isté. Cappuccino. Mám pocit, že v tejto kaviarni ho pije aj žena.

Nemajú tam len noviny alebo len časopisy ale celú novinovú trafiku. Pultík pri ktorom vždy (ak je miesto) sedíme. Natiahnete ruku a máte skvelú náladu. Tatry a dokonca aj podobný poľský časopis. Všetky mountain a hiking magazíny. Krásy Slovenska a jeden starý jazzový časopis. A aj tatranský dvojtýždenník, noviny a klebetníky. V miestnych vždy rýchlo prelistujem inzeráty. Chcel by som svoju lomnickú garsónku. A potom s vystretými nohami sedíme a mlčíme. Listujeme si v svojich písmenkách a kradneme si navzájom koláčiky.

Najlepší apple pie aký som kedy jedol. Objavil som ho tam minulé leto. Veľký jablkový trojuholník s obrovskou dávkou šlahačky. Ten deň som sa tam kvôli nemu bol dvakrát. Podobný mali občas v spišsko–novo–veskej Nostalgii. Ale ten tatranský bol (možno len preto, že bol tatranský) z inej galaxie.  Koláčky sú tam vždy skvelé. Nikdy si nedáme to isté. To kradnutie z tanierov by chýbalo každému z nás.

Dva krát sme tam stihli jazzový koncertík. Po prvý krát (prišli sme náhodou) hrali Martin s Petrom, naši prešovskí priatelia. Boli sme na xy ich koncertoch v rôznych zostavách, ale to miestne piáno a Martinov kontrabas tam nemali chybu. Navyše je to asi prvý koncert, ktorý videla moja dcéra. Vtedy mohla mať šesť - sedem rokov. Asi pred mesiacom sme tam opäť došli v sobotu večer. Po rokoch som tam stretol ďalšieho známeho z prešovských štúdií. Hral jeho syn. V tej kaviarni nás bolo možno desať. Nemali apple pie, ale sedeli sme pri našom stole a mali presne ten pocit, pre ktorý listujem v inzerátoch. Že je to skvelé miesto na život. Tá kaviareň by tam ale mala ostať.

Zase mám chuť ísť do Tatier. Na túru, ktorá sa skončí v Smokovcoch. Mám chuť na to (asi nie najlepšie) cappuccino, chcem si opäť listovať v stokrát prelistovaných časopisoch a chcem kradnúť koláč, ktorý si vyberie moja dcéra. Nemusia mať ani apple pie, ale mohli by ho mať.