po pismenku

Dostalo ma to v nedeľu na schodoch paneláku v ktorom teraz bývam. Niekto vyprážal nedeľné rezne. Bolo ich cítiť na celom schodišti. Ako vtedy.

Vyrastal som v sedemposchodovom paneláku. Nikto nemal plastové okná. Neboli. Nikto nemal bezpečnostné alebo protipožiarne dvere. Neboli. Brána sa nezatvárala na kľúč a nemala ani guľu z vonkajšej strany. Boli ale nebolo ich treba. Všetkých susedov sme poznali. Od prízemia po ôsme. Poznal som všetky deti. Na druhom býval Ivan B. so staršou sestrou. Na treťom trochu starší chlapec, trochu staršie dievča a trochu mladší chlapec, s tým mladším sme sa občas hrali. Na štvrtom, oproti nám, dvaja starší, chlapec a dievča. A tak ďalej. Poznal som všetky deti aj v susedných bránach a v podstate som poznal každého na ulici. Poznal som aj všetky ich vône. V nedeľu na obed voňali všetky byty. Stačilo ísť na chodbu a boli ste na obede.

Víťazili rezne. Niekto ich pripravoval už v sobotu. V sobotu sa vo všetkých bytoch upratovalo. Luxovalo sa a diavou sa natieral nábytok. Pred veľkými sviatkami sme pastovali parkety. A prášili sa koberce. Nerozumiem tomu ale dnes už nikto nepráši. Nedávno sme upratovali byt u kamarátov, ktorí nám ho na chvíľu požičali. Majú samé koberce a žena tvrdila, že sa to nebude dať dobre povysávať. Vraj  vyprášiť. Že vyprášiť ? Kto a kde dnes práši koberce ? Ja som žiadne prašiaky nenašiel. Ako dieťa som ich našiel vždy. V sobotu dopoludnia sme sa pri prašiakoch vždy stretli s Ivanom B. Spomínam si na jeden konkrétny koberec. Červený s bielymi šnúrkami na koncoch. Ten bol ľahký – prášil som ho rád. Dokonca som si ho na vysokej škole zobral na internát. Ako kus domova. Červený koberec. Neviem kde je teraz. Koberce sa normálne prášili prakerom. Bolo to víkendové fitness centrum. Fitness centrá neboli. Boli len posilovne v kočikárni. Aj my sme takú mali. Zopár činiek, ktoré nikto nikdy nezdvíhal a na stenách plagáty športovcov z časopisov Štart a Stadión. A mali sme niečo ako urobený ping-pongový stôl. Dali sme ho do chodby a kým sa sused z prvého neprišiel sťažovať, že už stačí hrali sme. Najčastejšie kolotoč. Veľa detí. Vždy keď na vás prišiel rad trafili ste a ak ste trafili utekali ste na druhú stranu. Znovu trafiť. Kto netrafil vypadol. Posledný traja – to boli normálne nervy. Cez týždeň práskali celuloidové loptičku a v sobotu spráskali koberce. V nedeľu sa klepalo. Z tretieho a piateho nahlas a z ostatných poschodí tichšie. Náš klepot počuli na treťom a piatom. Na to sme sa v nedeľu budili. Klepali sa rezne.

Pred obedom som ešte skočil vysypať kôš a prehodiť pár slov s Ivanom B. Či ho nebolí ruka z toho včerajšieho prášenia kobercov. Nebolela ho. Vyprážali rezne. Bolo to cítiť cez pootvorené dvere, ale vyprážali všetci. Na tej chodbe sa sedem poschodí plus prízemie ozývalo vôňou. Aj my budeme mať rezne.  Aj na prízemí. Celé moje nedeľné detstvo sprevádzala vôňa rezňov. Okolo rezňov sa vôbec točil celý svet. No svet nie, ale bola to častá téma. Ísť do mäsiarstva bola normálna detektívka. Majú ? už dostali ? Pamätám si na všetky mäsiarstva, ktoré boli pri nás. Centrum. Veľké biele kachličky. Súčasť potravín. Kovové háky a na nich skoro nič. Plus konzervy. Na Luniku dvojke tiež biele kachličky. Samostatné a na hákoch tiež nič. Plus konzervy. A milión ľudí. Vtedy bolo všade milión ľudí. Stáli vo fronte na nič. A to nič sa balilo do papiera. Bol to taký veľký ťažký papier. Biely a celý krvavý. To sa hodilo na váhu. Teda ten papier a v tom kúsok mäsa. Ručička na váhe sa šialene krútila a mäsiar strelil nejakú sumu a mama mrmlala pod nosom, že či nevymení za iný kus, lebo tu je samé mastné. Pani beriete alebo neberiete, nemám na vás celý deň. Zozadu už fučala celá ulica. Špecialistom na zlý nákup bol otec, ten vždy priniesol niečo, nad čím mama spľasla rukami, prekliala otca, mäsiarov a socializmus. Malá domáca nežná revolúcia bez transparentov. Mňa do mäsiarstva poslali len raz. Doniesol som pol kila masti v tvare mäsa. Krvavý bol len ten papier. Tiež vážil pol kila. Tak asi preto sa toľko trepalo aby tie obrezané malé kúsky mäsa zbavené mastných kúskov získali aspoň ploský tvar tanierovej veľkosti. V nedeľu sa najprv klepalo a potom sa ozvalo praskanie. Z každého otvoreného okna.

Olej. Veľa oleja. Litrové, zelené, sklenené fľaše, ktoré boli olejové už v obchode. Strašne mastné a často sa rozlievali. Lebo sa vám ako decku vyšmykli z rúk. Potom sa aj v nedeľu upratovalo, ale koberce sa neprášili. Jednak by to bola hanba a jednak, olej z koberca nevyprášite. A strúhanka. Veľa strúhanky. To bol obed a príloha. To bolo rôzne. Cestu si už nachádzali hranolčeky. Ale len také home made. A opekané zemiaky a u nás zemiaková kaša. Či sa po schodišti rozlievala aj polievková vôňa neviem. Ten olej bol silnejší ale určite hovädzia alebo slepačia. Zo sliepky od babičky, alebo z kilometrovej fronty u mäsiara. Tak nedeľňajší obed. Spomenul som si dnes na schodišti. V tom byte asi nemajú bezpečnostné dvere a plastové okná ale určite rezne.

Viem, boli aj iné jedlá. Našou rodinnou špecialitou bola šóška. Jedávala sa po polievke a pred hlavným jedlom. Nenávidel som šóšku. Bola zelená a vždy po polievke som tvrdil, že už ani veľmi nie som hladný, že aby som si nechal miesto na rezeň. A hneď som začal piť sirupovú vodu a mama povedala, keď nevládzeš tak nepi vodu. Šetri si miesto a tu máš aspoň trochu šóšky. Ja vlastne ani neviem, čo je to šóška. A vlastne už neviem ani to ako chutí sirupová voda. Sirup lesná zmes. Sklenená a tiež taká šmykľavá a lepkavá fľaša. Ach áno. A ešte čiga biga do polievky. To boli cestoviny, ktoré mama nosila od babičky. Také zákrutky. Neboli často. Rodičia pracovali a niekedy aj v sobotu. Vtedy boli aj pracovné soboty. Aj my deti sme mali pracovnú sobotu. Išli sme do školy a neprášili sme koberce. Ale v nedeľu sa klepali rezne. To bola istota.