po pismenku

Boli sme v Bulharsku. Vtedy. Ako chlapec s mamou. Na veľa sa nepamätám. V hlave mi ostali len úlomky. V nejakom rumunskom meste mal autobus prestávku. Štvorcové námestie. Teda pravidelný štvorec. Stratili sme sa. Vôbec netuším ako. Od vtedy mám vážne pochybnosti o svojich orientačných schopnostiach. O maminých pochybnosti nemám. Nemá žiadne orientačné schopnosti. V Bulharsku sme bývali v chatke blízko pri pláži. Raz sme si dali zmrzlinu, ktorá sa jedla lyžičkou. Spomínam si na malé bulharské mestečko a tam mi mama kúpila prvú veľkú platňu. Veľkú ako dlhohrajúcu. Long Play. LP. Rubettes. Mali najanglickejší názov zo všetkých. Sofiu Rotaru som nechcel. A to by bolo vlastne všetko. Až na to, že svietilo slnko. Vždy svieti.

Bol som biely chlapec s pehami. Veľmi biely. Biely ako smrť. Slniečko mi malo urobiť dobre. Vtedy nikto nehovoril o globálnom otepľovaní. Nikde sa nepísalo o ultrafialovom žiarení. Ľadovce sa ešte netopili ak samozrejme nemyslíme na odmrazovanie rodinnej chladničky. Okuliare boli tmavé len akože a na sklíčku mali nálepku Italy. UV filter nemali. Načo. UV mala vtedy len taká tá lampa čo svieti, keď je človek chorý a prinášala sa zo Sovietskeho zväzu. My sme boli v Bulharsku. Tam sme UV lampu nemali. Mali sme olej na opaľovanie. Nie olej proti opaľovaniu ale na opaľovanie.

Na pláži sme boli prvý deň. Slnko svietilo. Natreli sme sa. Večer sme sa vrátili na chatku. Už som nebol biely ako smrť.  Bol som úplne a totálne opálený. Spálený.  Bol som červený ako čert. Najbližšie dni sme strávili na chatke. Mal som zimnicu a mama ma natierala mliekom.  Po pár dňoch to prešlo. Vykukol som z chatky. Bol to podnikový zájazd. Chatky okolo námestíčka.  A na námestíčku obrovská zábava. V strede skupinky dovolenkárov bol miestny vtipkár. Každý zájazd má miestneho vtipkára. Spustí na vás zábavu už  v autobuse a vypne sa až po dovolenke.  Náš vtipkár bol zase centrom pozornosti. Všetkým hovoril o nuda pláži. Našiel ju neďaleko chatiek, dolu po strmom kopci. Rozumiete: bol socializmus u nás aj v Bulharsku a on ju našiel. Nuda pláž. Netuším či mi bolo hneď jasné o čom to tam všetkým členom brigád socialistickej práce na zaslúženej dovolenke hovoril, ale žiaril šťastím a hneď sa tam vybral. Nikto mu neveril. Na nuda pláž predsa nikto nechodí. Dnes je o tom reklama: dôkaz namiesto sľubov. Tak on to dokázal. Priniesol dôkaz a celému zájazdu ho ukázal hneď večer. Vtipkár bol pekne opálený. Do hneda. Večer nám všetkým ukázal zadok. Červený ako peklo. Ani to nebolo vulgárne. Hnedý chlap v ostro červených plavkách. Na tých telových „plavkách“ biele bodky. Pľuzgiere. Jeho žena išla nakúpiť mlieko. Zachránila ho jediná vec. Prieskum tela ukázal že až taký nuda hrdina to zase nebol. Červený bol len zadok. Predok bol biely. Vtipkár strávil deň na nuda pláži otočený na brucho. Ktovie prečo. Vtedy som tomu nerozumel ale dnes mi je to jasné. A to ho zachránilo. Mohol spať aspoň na bruchu. Sedieť ale dlho nemohol. Či stál aj celú cestu autobusom späť na Slovensko to si už nespomeniem. V každom prípade to bol prvý nudista v mojom živote.

Spomínam si aj na posledný deň nášho bulharského zájazdu. Moje popáleniny už zhnedli. Bol som normálne opálený vďaka opaľovaciemu oleju a miestnemu mlieku. Prechádzali sme sa medzi chatkami a prišiel autobus s dovolenkármi. Vystúpilo z neho aj jedno pekné dievča. Bolo biele ako smrť. Pozreli sme sa s mamou na seba. Bolo nám to jasné. Mali by si rýchlo kúpiť mlieko. Boli sme skúsení znalci miestnych pomerov.

Boli sme v Bulharsku. Teraz. Ako rodičia s dcérou. Pamätám sa na všetko. Ak sme niekam išli, smer určovala žena alebo dcéra. O vlastných orientačných schopnostiach mám stále pochybnosti. Bývali sme blízko pri pláži a svietilo slnko. Stále svieti slnko.

Sme vzdelaní a inteligentní ľudia. Vieme, že amazonské pralesy melú z posledného. Vieme, že ľadovce sa topia a máme okuliare s UV filtrom. Teda pokiaľ nás v optike neoklamali. Stále som biely. Už nie chlapec a ani pehy nevidno ale biely som. Hruškovito urastený. Aj moja dcéra je biela. Po prvom dni na slniečku jej dokonca vykúkali pehy. Je biela ako sneh. Manželka je na tom najlepšie ale o nás má strach. Mala tašku plnú krémov. Nie na opaľovanie ale proti opaľovaniu. Faktor 50, 25 a 16. 16-tku pre seba. 25-ku pre istotu a 50-tku pre nás. Natierali sme sa poctivo. Každý sám a chrbát niekto z rodiny. Natrel som sa poctivo. 50-tkou. A mal som pocit že naozaj všade. Na pláži sme ležali pod slnečníkom a dávali sme si na seba pozor. Večer v zrkadle mi to bolo jasné. Zlyhal som na dvoch miestach.  Koleno pravej nohy a lakeť ľavej ruky. Bol som krásne opálený do biela, do 50-tkového faktora akurát to koleno a lakeť boli červené a pekelne pálili. Mlieko sme kúpiť nemuseli. Doba je iná. Mali sme vlastné z lekárne a nie z mliekárne.  Na druhý deň som si dal pozor. Koleno a lakeť to prežili.

Našli sa aj nuda pláže ale nedostali nás. Dcéra bude mať desať a z naháčov bola znechutená, ja budem mať štyridsať a z naháčiek som toho veľa nevidel. Bránila mi prirodzená hanblivosť a slniečko svietiace priamo do UV očí. Navyše dnes už nuda pláž asi nie je takou atrakciou. Hore bez je už kdekto. Takmer každý. Okrem nás troch. Žena nebola. Má pekné plavky a chcela ich ukázať. Dcéra nebola. Má pocit, že jej rastú prsia a tak ich schováva. Ja som nebol. Opaľujem sa v tričku. Jednak sa bojím, že ma opáli a jednak mám zrkadlo. V tričku vyzerám štíhlejšie a nemám v ňom až také prsia.  Na konci neprišlo žiadne dievča, ktoré by bolo bledšie ako ja. Doba sa zmenila.  Len slniečko stále svieti.