po pismenku

Tak som premeškal svoj film roka 1999 o osem rokov.

V mojom veku mám v kinách (a všade, kde sa dlhšie sedí) problém obsedieť. Ak som na „omyle“ začínam sa vrtieť, striedavo ma bolia obe dolné polovice a pri veľkom omyle je to aj veľké a boľavé utrpenie. Nie vždy sa dá odísť. Ak sedíte v strede a z oboch strán sú ľudia, alebo ak omylu dávate do konca ešte jednu šancu na omyl. Čakáte čo príde. Zväčša nepríde nič. Nepomáhajú ani dobré sedadlá, hoci ja tie multiplexové kiná nemusím. Najradšej mám blcháreň v Charlies a teda (zdravotne) rizikové sedadlá. To, čo chcem vidieť a v tom čase, keď to môžem vidieť hrajú v tretej a štvrtej kinosále. V trojke som raz sedel na sovietskej Pruhovanej plavbe. Išiel som si pospomínať na prvé školské spoločné predstavenie. Bola to komédia. Hlavne v premietaní. Film sa im nezmestil na plátno. Raz chýbali hlavy (v hornej štvrtine) raz titulky (v dolnej). Premietač sa snažil. Polohy menil. Včera ma tá istá trojka dostala. Aj sedadlo. Kino bolo širokouhlé a sedadlo rovnaké ako vždy. Len teraz nebolelo. Po sto minútach som mal chuť na reprízu.

Čínsky film z 1999. Cesta domov od Zhang Yimou-a. K čínskemu filmu som mal vždy  predsudky. Neviem, čo to bude. Taký výstrel do tmy. Do kórejského kina som si už vystrelil. Kim Ki Duk. Jar, leto, jeseň, zima a jar ... Tá Cesta domov bola taká istá. Bolo to kino ako obrazy. V Charlies hrajú vždy načas a bez reklám. Stíham to vždy len tak tak. Včera museli začať o minútu skôr. Keď som vošiel do trojky, na plátne už bolo čierno-biele pole. A potom rozhovor troch mužov. Vedeli ste, čo sa stane, kedy sa to stane a ako sa to skončí. Príbeh na dve minúty. Starý učiteľ zomrel a jeho žena ho chce pochovať podľa tradície. Majú ho doniesť domov. Spomienky na zoznámenie a nakoniec muža nesú domov. 98 minút bolo o tom ostatnom. Ten film je, ako keď si sadnete v obrazárni pred najkrajší obraz a rozpohybujete si ho. Privierate oči. Hľadáte správny pohľad. Idete po detailoch a potom to pozeráte z diaľky. Je to stále ten istý obrázok. Svetlo na ňom mení farby. A detail mení celok. Je to v tichu. Nič sa nestane, ale všetko je potom úplne iné. A keď si tisíckrát poviete, že je to jar, leto ... zrazu sa to v tom filme povie. Dva krát. Jar, leto, jeseň, zima a zase... Bol som opretý do sedadla a nechcel som aby sa to skončilo. Pole už bolo farebné. Sú filmy, kde ručičky na hodinkách tlačíte očami dopredu. Tu som chcel ešte sedieť a pozerať na obyčajný obraz. Skvelé kino.

Kedysi som študoval za učiteľa a so ženou sme si hovorili, že najlepšie by bolo, ak by sme učili na lazoch. Taká malotriedka s učiteľským bytom. Kde nič nie je a nič sa nikdy nestane. Len okolo vás je pekný obraz. Teraz pracujem v strese a všetko sa mení v neskutočnom tempe. Žena učí tam, kde nechce. Prednedávnom sme si spomenuli na malotriedku. Mali sme ju vtedy zohnať. Asi by som v nej neuvidel čínsku Cestu domov, ale svoju by som poznal. Mal by som svoj obraz a nikto by o ňom nenakrútil film, lebo by nebolo o čom.

Ako včera. Nič sa vlastne nestalo. Len ten film bol a mňa nebolel zadok. Mimochodom, z Pruhovanej plavby odišli všetci (ja nie len kvôli tej spomienke) a na Ceste domov ostali všetci. Aj cez záverečné titulky. A niektoré ženy posmrkávali. Na čínskom filme, v ktorom sa nič nestalo.